• 3. Analýza rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu
  • 3.1 Úvod
  • 3.2 Predmet a obsah právnej úpravy
  • 3.3 Ustanovenia priamo súvisiace so Schengenskou úpravou
  • 3.4 Nedostatky prekladu
  • 3.5 Vybrané kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia
  • 3.6 Právna úprava v Slovenskej republike
  • 3.7 Hodnotenie Komisie
  • 3.8 Vzdelávanie a praktické pomôcky"

« 3.1 Úvod

Vypracovanie a prijatie Rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV nadväzovalo na Rámcové rozhodnutie Rady 500/212/SVV, ktoré bolo stručne uvedené v bode 3 tejto analýzy. Predovšetkým však vychádzalo zo záverov z Tampere a nadväzujúceho programu opatrení na vykonávanie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, pričom prioritu (opatrenia 6 a 7) dalo prijatiu právneho nástroja, ktorý uplatňuje zásadu vzájomného uznávania na zabezpečenie dôkazov a majetku. Ako sa uvádza v preambule, „podľa odseku 3.3 programu je cieľom zlepšiť, v súlade so zásadou vzájomného uznávania, vykonávanie príkazu na konfiškáciu vydaného v inom štáte okrem iného na účely odškodnenia obete trestného činu, berúc do úvahy jestvovanie dohovoru z roku 1990.“
V bode 8 preambuly je cieľ tohto rámcového rozhodnutia formulovaný nasledovne:

„Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je uľahčiť spoluprácu medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o uznávanie a výkon príkazov na konfiškáciu, aby sa členský štát zaviazal, že bude na svojom území uznávať a vykonávať príkazy na konfiškáciu, ktoré sú vydané súdom príslušným pre trestné veci v inom členskom štáte. Rámcové rozhodnutie je prepojené s rámcovým rozhodnutím Rady 2005/212/SVV z 24. februára 2005 o konfiškácii výnosov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti. Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je zabezpečiť, aby všetky členské štáty mali účinné predpisy, ktorými sa riadi konfiškácia výnosov z trestnej činnosti, medziiným vo vzťahu k dôkaznému bremenu, pokiaľ ide o zdroj majetku, ktorý osoba odsúdená z trestného činu spojeného s organizovanou trestnou činnosťou vlastní.“

« 3.2 Predmet a obsah právnej úpravy

Predmet (účel) rámcového rozhodnutia je upravený v článku I jeho textu takto:

„Článok 1

1. Účelom tohto rámcového rozhodnutia je stanoviť pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a na svojom území vykoná príkaz na konfiškáciu vydaný súdom príslušným v trestných veciach v inom členskom štáte.
2. Toto rámcové rozhodnutie nemá účinok pozmenenia záväzku rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a všetky záväzky uložené v tomto ohľade súdnym orgánom zostávajú nedotknuté.“

Ak porovnáme európsky zatýkací rozkaz a príkazy na zaistenie dôkazu alebo majetku s vykonávaním príkazu na konfiškáciu, je potrebné hneď úvodom pomenovať zásadný rozdiel v povahe týchto právnych úprav a právnej úpravy daného rámcového rozhodnutia. Pri európskom zatýkacom rozkaze je osobná sloboda vyžiadanej osoby obmedzená na území vykonávajúceho štátu (ak sú splnené podmienky pre obmedzenie osobnej slobody) len na určitý časový úsek, pričom vykonávajúci štát rozhoduje o tom, či zo svojho územia umožní vydanie osoby, ktorá sa na ňom nachádza na trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody. Po vydaní osoby sa samotné trestné konanie realizuje v štáte, v ktorom má vydaná osoba postavenie a práva obvineného, respektíve sa uskutočňuje výkon odňatia slobody pre skutok, ktorý bol súdom štátu pôvodu vyhodnotený ako trestný čin, za ktorý bol uložený trest odňatia slobody minimálne v rozsahu 4 mesiacov. Porovnateľne je v prípade príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazu realizovaný postup, t.j. zaistenie majetku alebo dôkazu len do určitého obdobia (hoci následne môže dôjsť k prepadnutiu zaisteného majetku, avšak k tomuto postupu dochádza už na základe iných právnych nástrojov.).

Na rozdiel od uvádzaných rámcových rozhodnutí, Rámcové rozhodnutie 2006/783/SVV upravuje uznanie a výkon konečných (t.j. právoplatných a vykonateľných) rozhodnutí, pričom postup podľa tohto rámcového rozhodnutia (resp. na jeho základe prijatej vnútroštátnej právnej úpravy) bude predstavovať mimoriadne významný zásah do základných práv a slobôd (v tomto prípade predovšetkým do vlastníckeho práva) a to s konečnou platnosťou (t.j. nejde o predbežné, alebo dočasné opatrenie, ale o definitívne rozhodnutie o nakladaní s určitým majetkom, pričom v zásade ide o realizáciu rozhodnutia justičného orgánu jedného členského štátu na území iného členského štátu). Zároveň sa výkon tohto rozhodnutia bude realizovať na majetku, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky.

Rámcové rozhodnutie kladie dôraz na rešpektovanie základných práv a slobôd, hoci sa táto skutočnosť nepremieta v dôvodoch pre odmietnutie uznania či vykonania príslušného rozhodnutia.

Podobne ako predchádzajúce úpravy, ktoré boli predmetom skúmania, i toto rámcové rozhodnutie obsahuje definície základných pojmov. Napríklad príkaz na konfiškáciu definuje ako „konečný trest alebo opatrenie uložené súdom následne po konaní vzhľadom na trestný čin alebo činy, ktorého dôsledkom je konečné zhabanie majetku“.

Rámcové rozhodnutie ďalej stanovuje členským štátom povinnosť oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady orgán, resp. orgány príslušné na konanie, ak je v postavení štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu. Taktiež stanovuje možnosť, aby členský štát určil jeden alebo viacero ústredných orgánov na administratívne zasielanie alebo prijímanie príkazov na konfiškáciu a na poskytovanie pomoci príslušným orgánom, ak to vyžaduje organizácia jeho vnútroštátneho systému. V tomto smere možno vidieť posun v porovnaní s prvými nástrojmi, v ktorých nebola explicitne upravená možnosť ústredných orgánov poskytovať pomoc príslušným orgánom pri uplatňovaní jednotlivých inštitútov. Praktické skúsenosti však ukázali, že ústredné orgány nie sú prekážkou úspešnej spolupráce, naopak, že predstavujú pridanú hodnotu v prípade, ak je potrebné napomôcť k účinnej spolupráci.

Mechanizmus, ktorý zavádza rámcové rozhodnutie, je postavený na zasielaní príkazu na konfiškáciu a osvedčenia, ktorého formulár je jednotný pre všetky členské štáty a tvorí prílohu rámcového rozhodnutia.

Rámcové rozhodnutie pri zasielaní príkazu a osvedčenia rozlišuje tieto situácie:

1. príkaz na konfiškáciu a osvedčenie sa týkajú peňažnej čiastky,
2. príkaz a osvedčenie sa týka konkrétnych častí majetku.

Ad a)
V uvedených prípadoch sa označené písomnosti zasielajú príslušnému orgánu toho štátu, o ktorom má príslušný orgán štátu pôvodu opodstatnené dôvody domnievať sa, že je štátom, kde má fyzická alebo právnická osoba, voči ktorej bol príkaz na konfiškáciu vydaný, majetok alebo príjem.

Ad b)
V týchto prípadoch sa písomnosti zasielajú príslušnému orgánu toho štátu, o ktorom má príslušný orgán štátu pôvodu opodstatnené dôvody sa domnievať, že je štátom, kde sa majetok uvedený v príkaze na konfiškáciu nachádza.
Ak neexistujú opodstatnené dôvody umožňujúce štátu pôvodu určiť členský štát príslušný na prijatie príkazu a osvedčenia, možno príkaz na konfiškáciu zaslať príslušnému orgánu členského štátu, kde má fyzická osoba, voči ktorej bol príkaz vydaný, svoje obvyklé bydlisko, v prípade právnickej osoby sídlo.

Z dikcie rámcového rozhodnutia je zrejmé, že orgán štátu pôvodu nemôže zaslať príkaz na konfiškáciu s osvedčením ktorémukoľvek orgánu iného členského štátu, ale z povahy veci vyplýva, že bude musieť skúmať existenciu opodstatnených dôvodov postupu vo vzťahu ku konkrétnemu štátu. Až v prípade, že sa mu takéto opodstatnené dôvody nepodarí zistiť, postupuje podľa dodatočných všeobecných kritérií.

Je zrejmé, že aj toto rámcové rozhodnutie vychádza z filozofie priameho styku orgánov príslušných na vydanie príkazu a vykonávajúceho orgánu. Rámcové rozhodnutie zavádza aj povinnosť zaslať uvedené písomnosti príslušnému orgánu, ak ten orgán, ktorému boli zaslané, nie je príslušný konať.

Rámcové rozhodnutie zavádza zásadu zasielania príkazu na konfiškáciu a osvedčenia iba jednému vykonávajúcemu štátu. Orgán štátu pôvodu teda nemôže urobiť to, že príkaz s osvedčením zašle bez konkrétneho dôvodu viacerým členským štátom, hoci tento postup nie je za presne stanovených podmienok vylúčený, resp. rámcové rozhodnutie ho predpokladá. Kritériá pre súčasné zaslanie príkazu na konfiškáciu sa opäť odlišujú podľa toho, či ide o výkon príkazu na konfiškáciu konkrétnych častí majetku alebo ide o výkon príkazu na konfiškáciu peňažnej čiastky.

V prvom prípade možno zaslať príkaz na konfiškáciu konkrétnych častí majetku viacerým vykonávajúcim štátom súčasne v nasledujúcich situáciách (Článok 5 odsek 2):

1. ak má príslušný orgán štátu pôvodu opodstatnené dôvody domnievať sa, že rôzne časti majetku, na ktorý sa vzťahuje príkaz, sa nachádzajú v rôznych vykonávajúcich štátoch, alebo
2. ak konfiškácia konkrétnej časti majetku, na ktorý sa vzťahuje príkaz, zahŕňa konanie vo viacerých než jednom vykonávajúcom štáte, alebo
3. príslušný orgán štátu pôvodu má opodstatnené dôvody domnievať sa, že konkrétna časť majetku, na ktorý sa vzťahuje príkaz, sa nachádza v jednom z dvoch alebo viacerých uvedených vykonávajúcich štátov.

V druhom prípade, t.j. pri konfiškácii týkajúcej sa peňažnej čiastky, možno takto postupovať, ak orgán štátu pôvodu dospeje k záveru, že je to obzvlášť potrebné, napríklad ak Článok 5 odsek 3):

1. daný majetok nebol zaistený podľa Rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii, alebo
2. hodnota majetku, ktorý možno skonfiškovať v štáte pôvodu a v ktoromkoľvek vykonávajúcom štáte, pravdepodobne nestačí na získanie celej čiastky, na ktorú sa vzťahuje príkaz.

V oblasti výkonu rozhodnutí predmetné rámcové rozhodnutie predstavuje inovatívny prístup, pretože odstraňuje preskúmavanie obojstrannej trestnosti pri vymedzených kategóriách trestných činov (teda podobne ako v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu, či príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazu), pričom výkon takéhoto rozhodnutia sa realizuje vo vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza na území vykonávajúceho štátu. K preskúmavaniu obojstrannej trestnosti nedôjde, ak štát pôvodu priradí konanie, pre ktoré bol príkaz vydaný, k niektorej z kategórií trestných činov uvedených v rámcovom rozhodnutí a za toto konanie možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky.

Uznanie sa realizuje bez ďalších formalít a príslušné orgány vykonávajúceho štátu sú povinné bezodkladne prijať všetky potrebné opatrenia na výkon príkazu, ak neuplatnia niektorý z dôvodov neuznania, či nevykonania takého príkazu. Ak sa príkaz týka konkrétnej časti majetku, môžu sa príslušné orgány dotknutých štátov dohodnúť, ak to ustanovuje ich vnútroštátny právny poriadok, že konfiškácia vo vykonávajúcom štáte môže byť realizovaná aj zaplatením peňažnej čiastky zodpovedajúcej hodnote majetku, ktorý má byť predmetom konfiškácie. V prípade príkazu znejúceho na peňažnú čiastku, ak nedôjde k realizácii platby, orgány vykonávajúceho štátu vykonajú príkaz na ktorejkoľvek časti majetku, ktorá je na tento účel dostupná. Je zaujímavé, že rámcové rozhodnutie predpokladá uznávanie príkazu na konfiškáciu, ale upravuje požiadavky na preklad iba vo vzťahu k osvedčeniu. To musí byť preložené do úradného jazyka alebo niektorého z úradných jazykov vykonávajúceho štátu.

Rámcové rozhodnutie podrobne upravuje aj dôvody neuznania alebo nevykonania príkazu na konfiškáciu, kritériá pre odklad výkonu príkazu. Dôvody neuznania alebo nevykonania príkazu sú ustanovené takto:

1. osvedčenie nie je pripojené k príkazu, je neúplné, alebo zjavne nezodpovedá príkazu,
2. výkon príkazu by bol v rozpore so zásadou ne bis in idem,
3. príkaz sa týka skutku, ktorý môže podliehať preskúmavaniu obojstrannej trestnosti a podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu nejde o skutok, pre ktorý možno povoliť konfiškáciu; dôvodom neuznania, či nevykonania nemôže byť to, že v prípade daní, poplatkov, ciel a devíz právny poriadok vykonávajúceho štátu neupravuje rovnaký druh dane alebo poplatku alebo neobsahuje rovnaký druh predpisov v tejto oblasti,
4. podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu je majetok chránený imunitou alebo výsadou, ktorá by bránila výkonu vnútroštátneho príkazu na konfiškáciu,
5. výkonu bráni právo zainteresovanej strany, vrátane dobromyseľných tretích osôb, podľa vnútroštátneho právneho poriadku vykonávajúceho štátu; to isté platí pre situácie, v ktorých boli úspešne uplatnené opravné prostriedky,
6. príkaz bol vydaný v konaní bez prítomnosti osoby, s výnimkou prípadov uvedených v rámcovom rozhodnutí,
7. z dôvodu teritoriality (skutky sa podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu čiastočne alebo úplne považujú za spáchané na území tohto štátu alebo na území s rovnocenným postavením alebo boli spáchané mimo územia štátu pôvodu a právny poriadok vykonávajúceho štátu nestanovuje právomoc na konanie o skutkoch, ktoré boli spáchané mimo jeho územia),
8. príkaz bol vydaný na základe rozšírených právomocí o konfiškácii za podmienok stanovených v rámcovom rozhodnutí,
9. výkon prikazuje premlčaný, ak skutok patrí do právomoci štátu pôvodu v súlade s jeho právnym poriadkom.

Výpočet dôvodov neuznania a nevykonania príkazu je taxatívny a nemožno ho rozširovať.

Obsahuje aj prostriedky právnej nápravy vo vykonávajúcom štáte, a to voči uznaniu a výkonu. V tomto smere možno hovoriť o novej situácii v porovnaní s doteraz hodnotenými nástrojmi, ktoré takéto ustanovenie neobsahujú. Stanovuje povinnosť každého členského štátu zaviesť opatrenia, ktoré umožnia dotknutej strane, vrátane dobromyseľnej tretej osoby, uplatniť prostriedky nápravy proti uznaniu a výkonu príkazu. V rámci tohto konania však nemožno namietať hmotnoprávne dôvody pre vydanie príkazu.

Rámcové rozhodnutie rieši aj situáciu stretu viacerých príkazov na konfiškáciu, stanovuje rozhodné právo pre výkon (právo vykonávajúceho štátu). Rámcové rozhodnutie zakazuje alternatívu príkazu na konfiškáciu v podobe uloženia trestu odňatia slobody alebo iného opatrenia spojeného s obmedzením osobnej slobody. Výnimkou z tohto zákazu sú prípady, keď štát pôvodu s takýmto postupom súhlasí.

Povinnosť vykonať príkaz na konfiškáciu rámcové rozhodnutie ustanovuje aj voči právnickej osobe, dokonca i v prípadoch, keď vykonávajúci štát nepozná trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb. Rámcové rozhodnutie stanovuje tiež oprávnenie členského štátu vydať vyhlásenie, že neuzná a nevykoná príkazy na konfiškáciu za podmienky, že konfiškácia bola nariadená na základe rozšírených právomocí štátu pôvodu obsiahnutých v jeho právnom poriadku (podľa článku 2 písm. d) iv)).

Keďže rámcové rozhodnutie upravuje otázky spojené s uznaním a výkonom konečných rozhodnutí, bolo nevyhnutné upraviť aj udeľovanie amnestie, milosti, na ktoré je oprávnený tak štát pôvodu, ako aj vykonávajúci štát. Rámcové rozhodnutie upravuje aj ďalšie otázky, napríklad dôsledky zaslania príkazov na konfiškáciu v rôznych situáciách. Mimoriadne dôležité je formulovanie obmedzenia spočívajúceho v tom, že celková hodnota získaná z výkonu nesmie presiahnuť maximálnu čiastku uvedenú v príkaze na konfiškáciu. Rámcové rozhodnutie zavádza množstvo informačných a konzultačných povinností, najmä v súvislosti s tým, aby nedošlo k vykonaniu príkazu na konfiškáciu nad rámec celkovej sumy uvedenej v príkaze, takisto v prípadoch, keď pominuli podmienky vykonateľnosti príkazu, či nastali dôvody pre jeho odvolanie.

Osobitnú pozornosť je potrebné venovať aj otázke nakladania so skonfiškovaným majetkom. Prvým princípom je nakladanie s majetkom na základe dohody medzi dotknutými štátmi. Ak nedôjde k dohode, uplatnia sa nasledovné postupy:

1. peniaze získané výkonom príkazu na konfiškáciu
   1. čiastka 10000 EUR alebo nižšia patrí vykonávajúcemu štátu,
   2. v ostatných prípadoch sa z čiastky získanej výkonom 50% zašle štátu pôvodu;
2. iný majetok získaný výkonom príkazu na konfiškáciu; o niektorom z nasledujúcich spôsobom rozhodne vykonávajúci štát
   1. majetok sa predá; výnos z predaja majetku sa rozdelí v súlade s postupom pre nakladanie s peniazmi získanými výkonom príkazu,
   2. majetok sa prevedie štátu pôvodu; ak sa v príkaze uvádza peňažná čiastka, tento postup je možný len s predchádzajúcim súhlasom štátu pôvodu,
   3. ak nemožno postupovať podľa a) ani b), možno s majetkom nakladať aj iným spôsobom v súlade s vnútroštátnym právnym poriadku vykonávajúceho štátu.

Rámcové rozhodnutie zavádza princíp, že vykonávajúci štát nemožno žiadať, aby predal alebo vrátil istú časť majetku uvedené v príkaze, ktorú tvoria predmety kultúrnej hodnoty, ktoré sú súčasťou národného dedičstva tohto štátu.

Tento dokument stanovuje pravidlá zodpovednosti za škodu spôsobenú jednej alebo viacerým stranám vykonaním príkazu na konfiškáciu. Štát pôvodu musí uhradiť škodu zaplatenú vo forme náhrady škody okrem prípadu, že škoda alebo jej časť vznikla výlučne v dôsledku správania vykonávajúceho štátu. Upravuje tiež úhradu nákladov, pričom okrem postupu podľa čl. 16 platí, že členské štáty nebudú navzájom žiadať úhradu nákladov vyplývajúcich z uplatňovania tohto rámcového rozhodnutia. Ak vykonávajúcemu štátu vzniknú náklady, ktoré považuje za veľké alebo výnimočné, môže navrhnúť štátu pôvodu, aby došlo k rozdeleniu nákladov. Štát pôvodu je povinný takýto návrh zohľadniť na základe detailnej špecifikácie vzniknutých nákladov predloženej vykonávajúcim štátom.

Ďalej rieši vzťah k medzinárodným zmluvám, pričom sa nedotýka tých, ktoré uľajčujú a zjednodušujú postup na výkon príkazov na konfiškáciu. Transpozičná lehota pre prijatie opatrení potrebných uplynula 24. novembra 2008. Rámcové rozhodnutie tiež zaviazalo štáty, aby na začiatku kalendárneho roka oboznámili Radu a Komisiu s počtom prípadov, v ktorých nedošlo k uznaniu príkazu na konfiškáciu.

Rámcové rozhodnutie upravuje aj ustanovenie, ktoré bolo predmetom kritiky a umožňuje, aby členský štát, ktorý mal opakovane ťažkosti alebo má pocit nedostatku spolupráce zo strany iného členského štátu pri vzájomnom uznávaní a výkone rozhodnutí, ktoré sa nevyriešili dvojstrannými rokovaniami, môže informovať Radu s cieľom zhodnotiť vykonávanie tohto rámcového rozhodnutia na úrovni členského štátu (Pozri článok 22 odsek 4).

« 3.3 Ustanovenia priamo súvisiace so schengenskou úpravou

Predmetné rámcové rozhodnutie neobsahuje ustanovenia priamo súvisiace so schengenskou úpravou.

« 3.4 Nedostatky prekladu

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že úroveň prekladu rámcového rozhodnutia je v porovnaní s predchádzajúcimi dokumentmi podstatne lepšia. Pri tvorbe textu rámcového rozhodnutia sa uskutočňovala vzájomná komunikácia medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky a prekladateľmi v Európskej únii. Nedostatky v preklade síce existujú, avšak nie sú tak zásadného charakteru ako napríklad pri európskom rozkaze.

« 3.5 Vybrané kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia

Proces tvorby a prijímania rámcového rozhodnutia bol zložitý a je výsledkom mnohých kompromisov. Ich dôsledkom je text, ktorý je miestami veľmi ťažko zrozumiteľný a môže viesť k ťažkostiam pri transpozícii. Keďže predmet úpravy sa týka uznávania a výkonu konečných rozhodnutí, ktoré smerujú k pozbaveniu vlastníckeho práva, za problematické možno považovať prijatie rámcového rozhodnutia bez predchádzajúcej harmonizácie trestného práva hmotného pri jednotlivých kategóriách trestných činov a to pri súčasnom vylúčení možnosti preskúmanavania obojstrannej trestnosti. V tejto súvislosti nemožno vylúčiť posudzovanie niektorých transpozičných ustanovení rámcového rozhodnutia ústavnými súdmi, či medzinárodnými súdnymi inštitúciami. Je potrebné zdôrazniť, že zavedenie zásady vzájomného uznávania do jednotlivých oblastí medzinárodnej spolupráce v trestných veciach je nepochybne pozitívnym prínosom.

Nemožno však prehliadnuť, že sa tak deje v situácii, keď rozdiely v oblasti trestného práva vyplývajúce z právnych tradícií, spoločenských špecifík jednotlivých členských štátov, naďalej existujú, oblasť trestného práva hmotného nebola dostatočne harmonizovaná (aj oblasti, ktoré už boli predmetom harmonizácie, neznamenajú rovnakú právnu úpravu vo všetkých členských štátoch, keďže dohodnuté právne nástroje predstavujú len minimum, ktoré sú členské štáty povinné upraviť vo svojich právnych poriadkoch). Uvedené konštatovanie platí vo vzťahu ku všetkým rámcovým rozhodnutiam prijatým v tejto oblasti, avšak je významné predovšetkým v prípadoch výkonu konečných rozhodnutí.

« 3.6 Právna úprava v Slovenskej republike

Oblasť právnych vzťahov upravená rámcovým rozhodnutím je v súčasnosti obsiahnutá v prvom dieli tretej hlavy V. časti Trestného poriadku. Je potrebné pripomenúť subsidiárne postavenie Trestného poriadku k medzinárodným zmluvám, avšak otázky uznávania cudzích rozhodnutí doposiaľ v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná, upravené podrobne neboli. Naopak viacero medzinárodných zmlúv upravuje otázky výkonu rozhodnutí, vrátane rozhodnutí smerujúcich k zhabaniu, či konfiškácii majetku.

Napriek tomu, že transpozičná lehota uplynula v roku 2008, doposiaľ rámcové rozhodnutie v Slovenskej republike nebolo transponované, hoci počas prerokovávania dokumentu v pracovných skupinách Rady, i po jeho prijatí, sa uskutočňovali expertné stretnutia zainteresovaných orgánov. Ich cieľom bolo hľadať riešenia problémov, ktoré sa spájajú s rámcovým rozhodnutím. Medzi problematické oblasti úpravy rámcového rozhodnutia možno zaradiť nasledovné:

1. Obojstranná trestnosť

   Rámcové rozhodnutie predpokladá nepreskúmavanie obojstrannej trestnosti pri 32 kategóriách trestných činov. Predpokladá sa výkon cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky, ku ktorému by malo dôjsť nielen bez existencie trestnosti skutku na území SR, ale aj bez možnosti čo i len preskúmania existencie alebo neexistencie obojstrannej trestnosti. Rámcové rozhodnutie upravuje iba zoznam kategórií trestných činov, ktorého reálny obsah je napĺňaný na základe označenia príslušnej kategórie trestného činu orgánom príslušným na vydanie príkazu na konfiškáciu. Nejde teda o právnu kvalifikáciu vyplývajúcu z posúdenia faktov prípadu slovenským súdom z hľadiska trestnosti takéhoto skutku podľa Trestného zákona Slovenskej republiky. Uznanie a výkon príkazu na konfiškáciu predstavuje realizáciu cudzieho rozhodnutia vo vzťahu k majetku nachádzajúcemu sa na území Slovenskej republiky. Znamená konečné pozbavenie vlastníckeho práva a práv s ním súvisiacich. Uvedený prístup otvára otázku súladu rámcového rozhodnutia, ale predovšetkým prípadnej vnútroštátnej úpravy, ktorá bude prijatá na jeho základe, s Ústavou Slovenskej republiky. Rozpor môže nastať vo vzťahu k článkom 20, 49 a 50 Ústavy Slovenskej republiky. Najvýraznejší problém sa javí v prípade článku 49 Ústavy SR, keďže podľa citovaného článku „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Splnenie týchto ústavných podmienok sa však v danom kontexte javí ako problematické.

2. Účinky uznaného rozhodnutia

   S otázkou uvedenom v bode a) čiastočne súvisí (a čiastočne ide o samostatný problém) aj otázka účinkov uznaného a vykonávaného cudzieho rozhodnutia. Súčasný model uznávania cudzích rozhodnutí vychádza z predpokladu, že uznané cudzie rozhodnutie (pri splnení podmienok uznania skúmaných v špecifickom uznávacom konaní, ktoré je podrobne upravené v Trestnom poriadku), má rovnocenné účinky ako rozsudok slovenského súdu. V doteraz prijatých právnych úpravách transponujúcich rámcové rozhodnutia v tejto oblasti zákonodarca vždy upravil aj rozsah použitia Trestného poriadku. Ak by postupoval rovnako, osoba, ktorej majetok bol predmetom príkazu na konfiškáciu bude postihnutá trvalým odňatím majetku z jej dispozície a zároveň sa tomuto rozhodnutiu priznajú účinky rovnocenné rozsudku slovenského súdu. K tomuto postupu dôjde aj v prípade rozhodnutí, pri ktorých nebude možné preskúmavať obojstrannú trestnosť, t.j. vykonávajúci orgán nebude mať možnosť skúmať, či by bol daný skutok trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

3. Rozšírená právomoc na konfiškáciu

   Problematika rozšírenej právomoci na konfiškáciu sa týka postupov špecifikovaných v článku 3 ods. 1 a 2 Rámcového rozhodnutia Rady z 24. februára 2005 (2005/212/SVV) o konfiškácii príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti, ako aj postupov vyplývajúcich iba z vnútroštátneho právneho poriadku štátu pôvodu, hoci v druhom prípade existuje možnosť odmietnutia uznania a výkonu príkazu. Ide o pomerne komplikovaný mechanizmus.

4. Zodpovednosť právnických osôb

   Článok 12 ods. 3 uvádza, že peňažná sankcia uložená právnickej osobe sa vykoná aj v prípade, ak vykonávajúci štát neuznáva zásadu trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Slovenská právna úprava v súčasnosti už obsahuje tzv. nepravú trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, avšak s týmto inštitútom neexistujú dostatočné skúsenosti ani vo vnútroštátnej oblasti, ani v oblasti medzinárodnej spolupráce. Je to spôsobené tým, že inštitút nepravej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb bol zavedený do tresntoprávnej úpravy relatívne nedávno. Možno tiež konštatovať, že uvedená forma trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb nebola odbornou verejnosťou prijímaná bez výhrad a iba jej praktická aplikácia ukáže, či bude zodpovedať potrebám praxe, prípadne ústavnému rámcu. Vzhľadom na závažnosť otázky je potrebné preskúmať ju samostatne v kontexte prípravy novej právnej úpravy.

5. Stanovenie príslušných orgánov

   Stanovenie príslušných orgánov je viac technickou otázkou, ako reálnym problémom. Pravdepodobne ministerstvo spravodlivosti pristúpi k tomu, že orgánom oprávneným na predloženie návrhov na uznanie a výkon takýchto príkazov bude ministerstvo spravodlivosti, avšak možno uvažovať i nad alternatívnymi riešeniami bez medzičlánkov. Pokiaľ ide o príslušnosť súdov na uznanie cudzích rozhodnutí, je vhodné zachovať súčasný model, t.j. príslušnosť krajských súdov, ktoré by súčasne s uznaním nariadili aj výkon príkazu, keďže rámcové rozhodnutie v zásade spája uznanie a výkon rozhodnutia.

   V súvislosti s odbremenením súdov od úkonov, ktoré môžu vykonať aj iné orgány, možno zvážiť oprávnenie ministerstva spravodlivosti ako vykonávajúceho orgánu, a to v rozsahu prípadov uvedených v čl. 8 ods. 1 (napríklad osvedčenie nebolo vôbec zaslané, je nekompletné alebo zjavne nezodpovedá rozhodnutiu). Pokiaľ ide o situácie uvedené v čl. 8 ods. 1, rámcové rozhodnutie umožňuje zveriť túto úlohu aj orgánu, ktorý nie je justičným orgánom stricto sensu /používa pojem príslušný orgán na rozdiel od odseku 2 – príslušný justičný orgán/. Je však potrebné poznamenať, že úlohy ústredných orgánov (aj v súlade s konštatovaním Komisie v nižšie analyzovanej správe) by sa mali minimalizovať.

6. Nakladanie so skonfiškovaným majetkom

   Na rozdiel od doterajších medzinárodných nástrojov, ktoré spravidla priznávali skonfiškovaný majetok dožiadanému štátu, stanovuje rámcové rozhodnutie odlišnú úpravu. Ako už bolo uvedené, ak je hodnota získaná z výkonu príkazu na konfiškáciu pod hranicou 10000 eur, pripadá vykonávajúcemu štátu. V ostatných prípadoch sa delí v pomere 50:50 medzi štát pôvodu a vykonávajúci štát. Rámcové rozhodnutie tiež stanovuje tri spôsoby nakladania s majetkom podliehajúcim príkazu (iným ako peniaze), pričom voľba postupu je na vykonávajúcom štáte. Zároveň rámcové rozhodnutie predpokladá, že niektorý z postupov podľa článku 16 ods. 1-3 sa uplatní iba vtedy, ak sa strany nedohodnú inak. Je teda zrejmé, že tvorcovia rámcového rozhodnutia správne povýšili nad akékoľvek kritériá dohodu zainteresovaných subjektov. Vzhľadom na tieto skutočnosti bude potrebné určiť, ktoré orgány budú do tohto procesu vstupovať, v akom rozsahu, akým spôsobom a ktoré orgány budú nakladať s majetkom, či bude potrebné prijatie osobitnej úpravy alebo doplnenie existujúcich právnych predpisov vo vzťahu k predaju majetku. Rovnako je potrebné nastaviť mechanizmus tak, aby bolo možné predchádzať prípadným škodám.

7. Preklady

   Rámcové rozhodnutie stanovuje povinnosť štátu pôvodu vyhotoviť preklad iba v prípade osvedčenia. Predmetom uznania a výkonu je však samotné rozhodnutie, v danom prípade príkaz na konfiškáciu. Z tohto dôvodu by súd, ktorý bude rozhodovať o jeho  uznaní a výkone, mal poznať bez pochybností celý jeho obsah. Z osvedčenia je možné dozvedieť sa informácie, ktoré môžu byť pre súd dôležité, avšak prioritne má pre súd význam poznanie obsahu samotného rozhodnutia príslušného orgánu(príkazu), a to najmä v situácii, keď uznaním a výkonom príkazu na konfiškáciu dochádza k závažnému zásahu do základných práv a slobôd.

   Je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že doposiaľ iba pri európskom zatýkacom rozkaze existovala možnosť uľahčenia jazykového režimu na základe vzájomnosti vo vzťahu k Českej republike, Rakúskej republike a Poľskej republike. V oblasti uznávania právoplatných rozhodnutí je však potrebné dôsledne skúmať, či je takýto model výhodný a ak áno, s ktorými štátmi.

8. Dôvody odmietnutia

   Dôvody odmietnutia uznania a vykonania príkazu obsahuje článok 8. Upravuje dôvody odmietnutia uznania a vykonania cudzieho rozhodnutia a konzultačnú povinnosť v určitých prípadoch. V procese prípravy vnútroštátnej legislatívy je potrebné stanoviť, ktoré z dôvodov budú obligatórne a ktoré fakultatívne. Samotný text rámcového rozhodnutia obsahuje vymedzenie dôvodov, ktoré nie sú obligatórne. Na základe skúseností s predchádzajúcimi rámcovými rozhodnutiami však zrejme z hľadiska požiadaviek slovenského právneho poriadku bude potrebné viaceré z týchto dôvodov prevziať ako obligatórne (napríklad obojstranná trestnosť, ne bis in idem – zásada non bis in idem je široko uplatňovaná aj v rámci schengenskej spolupráce- a pod.). Takýto prístup bol zvolený aj väčšinou členských štátov, ktoré doposiaľ transponovali do vlastných právnych poriadkov, hoci sa stretol s negatívnym postojom zo strany Komisie.

   Rámcové rozhodnutie neumožňuje odmietnuť uznanie a výkon príkazu, ktorý sa týka daní a ďalších dávok iba preto, že rovnakú daň alebo dávku právny poriadok vykonávajúceho štátu nepozná. Pri transpozícii rámcového rozhodnutia vo vzťahu k fiškálnym trestným činom bude potrebné venovať osobitnú pozornosť možnosti ich výkonu v podmienkach Slovenskej republiky.

   Špecifickým problémom bola i problematika vydania príkazu na konfiškáciu v konaní, ktorého sa dotknutá osoba nezúčastnila. Hoci táto otázka bola čiastočne riešená v texte rámcového rozhodnutia, viacero členských štátov existujúce riešenie považovalo za nedostatočné. Preto bolo prijaté Rámcové rozhodnutie Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní.

   Rámcové rozhodnutie Rady 2006/783/SVV bolo v dôsledku prijatia tejto úpravy zmenené nasledovne (pričom došlo aj k úprave textu osvedčenia, jej zahrnutie však nie je pre potreby tejto analýzy nevyhnutné):

   „Článok 4
   Zmeny a doplnenia rámcového rozhodnutia 2006/783/SVV Rámcové rozhodnutie 2006/783/SVV sa mení a dopĺňa takto:
   1. V článku 8 ods. 2 sa písmeno e) nahrádza takto:
   "e) podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 ods. 2 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu príkazu na konfiškáciu, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve štátu pôvodu:

   1. bola včas:
      - buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu príkazu na konfiškáciu, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania,
      a
      - informovaná o tom, že možno vydať príkaz na konfiškáciu, ak sa nezúčastní konania, alebo
   2. vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval, alebo
   3. po tom, ako sa jej doručil príkaz na konfiškáciu a bola výslovne poučená o práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:
      - výslovne uviedla, že proti príkazu na konfiškáciu nepodáva opravný prostriedok, alebo
      - nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty."

9. Forma transpozície

   V súlade s doterajšími poznatkami a skúsenosťami možno konštatovať, že najvhodnejším spôsobom transpozície rámcových rozhodnutí v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach je prijatie samostatného zákona. Po prijatí všetkých potrebných právnych úprav, t.j. v dlhodobejšom časovom horizonte, však možno uvažovať nad kódexom justičnej spolupráce medzi členskými štátmi Európskej únie.

10. Transpozícia bez nadmernej administratívnej záťaže

    Ako bolo uvedené vyššie, rámcové rozhodnutie zavádza pomerne rozsiahle informačné povinnosti. Súčasne s prípravou právnej úpravy je vhodné zvážiť riešenia, ktoré by umožnili transponovať rámcové rozhodnutie bez nadmerného zaťaženia súdov administratívnymi úkonmi. Jedným z riešení je presunúť tieto povinnosti na ministerstvo spravodlivosti, administratívnych pracovníkov súdov, prípadne vypracovať vzorové formuláre pre informačné povinnosti (vrátane tlačív v anglickom a francúzskom jazyku).

« 3.7 Hodnotenie Komisie

V dokumente KOM/2010/0428 bola predložená „Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade na základe článku 22 rámcového rozhodnutia Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu, ktorá hodnotí transpozíciu rámcového hodnotenia členskými štátmi. Komisia posudzovala právne úpravy a oznámenia o transpozícii, ktoré jej boli doručené do konca februára 2010. Išlo o právne úpravy 13 štátov, oznámenie jedného členského štátu bez vykonávacieho predpisu a dve neoficiálne oznámenia. Skupina 14 členských štátov buď pripravovala legislatívu, alebo nezaslala žiadne oznámenie o stave transpozície.

Komisia konštatovala, že väčšina štátov, ktoré predložili oznámenie, transponovala nesprávne článok 8 – dôvody neuznania, a to najmä z dôvodu, že rozšírila dôvody neuznania príkazu o také, ktoré nie sú obsiahnuté v rámcovom rozhodnutí. Dospela tiež k záveru, že niektoré členské štáty transponovali rámcové rozhodnutie len čiastočne.

Jednou z kritických oblastí hodnotenia Komisie je nedostatočné zavedenie priameho styku medzi príslušnými orgánmi a negatívne hodnotí silnú pozíciu ústredných orgánov niektorých členských štátov (napríklad Írska). Komisii sa taktiež nepáči spôsob transpozície článku 7, pričom kritizuje, že jednotlivé štáty zaviedli verejné zasadnutia všeobecne, čo je podľa Komisie značná formalita a teda takýto postup nie je v súlade s rámcovým rozhodnutím. Pozitívne a v súlade s rámcovým rozhodnutím však hodnotila systém zavedený vo Francúzsku, ktorý verejné zasadnutie realizuje vtedy, keď sa vykonávajúci orgán domnieva, že možno uplatniť niektorý z dôvodov odmietnutia a preto je potrebné vypočuť strany.

Pokiaľ ide o dôvody odmietnutia, nestretlo sa s pozitívnym hodnotením Komisie, že niektoré štáty fakultatívne dôvody transponovali ako obligatórne. Komisia kritizovala členské štáty za rozšírenie dôvodov odmietnutia. Medzi dôvodmi odmietnutia, ktoré nie sú súčasťou rámcového rozhodnutia, ale niektoré štáty ich zaviedli, sa nachádzajú:

1. amnestia, milosť (nie je medzi dôvodmi odmietnutia, ale rámcové rozhodnutie túto otázku upravuje na inom mieste),
2. rozhodnutie prijaté v rozpore so základnými právami ustanovenými v článku 6 Zmluvy o EÚ,
3. právna kvalifikácia je zjavne nesprávna alebo osoba preukáže, že príkaz na konfiškáciu už bol vykonaný,
4. majetok nemožno na základe uplatnenia iných právnych predpisov skonfiškovať,
5. majetok bol skonfiškovaný, stratil sa alebo ho nemožno nájsť,
6. vykonanie by bolo v rozpore so základnými ústavnými zásadami,
7. príkaz bol vydaný na účely stíhania alebo trestania osoby z dôvodu jej rasy, pohlavia, ...
8. trestný čin, ktorého sa rozhodnutie týka, patrí do právomoci orgánov vykonávajúceho štátu,
9. výkon príkazu nie je možný, alebo osoba nedosiahla vek trestnej zodpovednosti,
10. majetok je súčasťou kultúrneho dedičstva
    
    atď.

Vychádzajúc z poskytnutých príkladov (Komisia uvádzala vo svojej správe i ďalšie) je zrejmé, že právne poriadky členských štátov Európskej únie neboli pripravené na tak závažný zásah do vlastnej suverenity, resp. do základných princípov, ktorými sa riadia. Vzhľadom na tieto skutočnosti neumožnili priznanie účinkov cudzím rozhodnutiam na vlastnom území v rozsahu, v ktorom to predpokladalo rámcové rozhodnutie. Tento postup je pochopiteľný, keďže k vzájomnému uznávaniu dochádza bez významnejšieho zosúladenia predpisov trestného práva hmotného. S poukazom na uvedené skutočnosti bude  v tomto smere na zvážení zákonodarcu, či vyhodnotí pri tvorbe právnej úpravy v Slovenskej republike dôvody odmietnutia uvedené v rámcovom rozhodnutí ako dostatočné pre rešpektovanie zásadných zásad právneho poriadku, alebo zvolí spôsob, ktorý je síce kritizovaný Komisiou, ale zároveň realizovaný väčšinou členských štátov a rozšíri dôvody odmietnutia nad rámec rámcového rozhodnutia.

Ďalšou zaujímavou oblasťou hodnotenia Komisie je preklad osvedčenia. Väčšina štátov akceptuje preklad iba do vlastného úradného jazyka. Správa však neobsahuje informáciu, ktorá by mohla byť relevantná pre slovenské orgány, či dochádza k prekladu príkazov do jazyka vykonávajúceho štátu (napríklad na jeho vlastné náklady).

Komisia vo všeobecnosti konštatovala, že transpozícia rámcového rozhodnutia je zjavne neuspokojivá. Najzávažnejšie hodnotila dve skutočnosti – malý počet členských štátov, ktoré transponovali rámcové rozhodnutie a rozšírenie dôvodov odmietnutia.

« 3.8 Vzdelávanie a praktické pomôcky

Vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika doposiaľ netransponovala rámcové rozhodnutie a v čase vypracovania analýzy nebol k dispozícii ani návrh právnej úpravy, je otázka vzdelávania k rámcovému rozhodnutia a vnútroštátnej úprave v tejto oblasti predčasná. Je však vhodné, aby bol vypracovaný plán systematického vzdelávania nadväzujúci na prijatie legislatívnej normy v budúcnosti.

Čo sa týka praktických pomôcok, bolo by vhodné vypracovať tlačivá na uľahčenie najmä administratívnych úkonov súdov, predovšetkým tlačivá na splnenie viacerých druhov informačných povinností (vrátane prekladu aspoň do anglického jazyka).

Je potrebné konštatovať, že v súvislosti s transpozíciou rámcového rozhodnutia a jeho praktickým uplatňovaním neboli doposiaľ vypracované relevantné a potrebné pomôcky ani zo strany Európskej justičnej siete. Z tohto dôvodu by bolo vhodné, aby slovenskí zástupcovia v Európskej justičnej sieti aktívne podporili prípravu takýchto pomôcok v čo najkratšom čase.