Schengenský informačný systém a SIRENE

• Vývoj a obsah Schengenského informačného systému
• Princípy fungovania Schengenského informačného systému
• Záznamy o osobách za účelom ich zadržania a vydania (čl. 95 Schengenského dohovoru)
• Záznamy o osobách, ktorým je odopretý vstup do Schengenského priestoru (čl. 96 Schengenského dohovoru)
• Záznamy o nezvestných osobách (čl. 97 Schengenského dohovoru)
• Záznamy o osobách za účelom zistenia miesta pobytu pre orgány činné v trestnom konaní a súdy (čl. 98 Schengenského dohovoru)
• Záznamy o osobách a dopravných prostriedkoch za účelom diskrétnej alebo špecifickej kontroly (čl. 99 Schengenského dohovoru)
• Záznamy o veciach odcudzených, zneužitých, stratených alebo hľadaných ako dôkaz v trestnom konaní (čl. 100 Schengenského dohovoru)
• Právo prístupu oprávnených subjektov k údajom v Schengenskom informačnom systéme
• Ochrana a bezpečnosť údajov, práva dotknutých osôb
• Postavenie a úlohy úradov SIRENE
• Budúcnosť Schengenského informačného systému - Schengenský informačný systém II

Jednou z nevyhnutných podmienok začlenenia sa medzi štáty schengenského priestoru je vybudovanie Schengenského informačného systému a zriadenie pracoviska SIRENE. Funkčný Schengenský informačný systém je jedným z najdôležitejších predpokladov pre zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach. Tento systém predstavuje jedno z hlavných kompenzačných opatrení na zabezpečenie bezpečnosti v schengenskom priestore. Schengenský informačný systém sa nevyužíva len na hraničných priechodoch, ale napomáha odhaľovaniu trestnej činnosti aj v rámci vnútrozemia jednotlivých členských štátov a má byť dostupný čo najširšiemu okruhu pracovníkov oprávnených orgánov presadzovania práva. Umožňuje príslušníkom bezpečnostných zložiek členských štátov monitorovať údaje o osobách a predmetoch, ktoré boli do databázy zaradené v ktorejkoľvek inej členskej krajine a prijať požadované opatrenia.

« Vývoj a obsah Schengenského informačného systému

Začiatky budovania Schengenského informačného systému siahajú do roku 1988, kedy vznikali prvotné úvahy o nutnosti existencie spoločného informačného systému, ktorý by obsahoval policajné dáta poskytnuté zúčastnenými štátmi. Zámerom vytvárania Schengenského informačného systému bola možnosť využívania dát všetkými policajnými, justičnými a colnými zložkami, tak aby bol zaistený prístup k informáciám o nezvestných či hľadaných osobách a veciach, a tiež osobách, ktorým má byť odoprený vstup do schengenského priestoru spôsobom priameho a nepretržitého prístupu. Schengenský informačný systém bol technicky koncipovaný začiatkom 90-tych rokov a pôvodne bol určený pre 12 členských štátov. Neskôr došlo k úprave na Schengenský informačný systém 1+, ktorý bol schopný zahrnúť maximálne 18 štátov. Do 1. septembra 2007 bolo na Schengenský informačný systém 1+ napojených 15 európskych štátov (pôvodné členské štáty EÚ: Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Rakúsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko a dva nečlenské štáty EÚ: Nórsko a Island) a zostávajúce tri voľné miesta boli rezervované pre Veľkú Britániu a Írsko (členské štáty EÚ, ktoré doposiaľ neimplementovali schengenské acquis v plnom rozsahu) a pre Švajčiarsko. Z dôvodu ďalšieho predpokladaného rozširovania schengenského priestoru o nových členov, sa začali viesť rokovania o možnostiach ďalšieho vývoja systému, nakoľko Schengenský informačný systém 1+ nebol schopný poskytovať služby pre viac ako 18 štátov. Z predmetných rokovaní vzišlo v roku 2001 nariadenie Rady o vybudovaní druhej generácie Schengenského informačného systému, teda Schengenský informačný systém II, ktorý by umožnil integráciu ďalších štátov. V tom čase bol stanovený predpoklad dokončenia budovania a spustenia prevádzky druhej generácie systému koniec roka 2006, avšak jeho vývoj intenzívne prebieha ešte dnes. Ide o rozsiahly informačný systém, budovanie ktorého sa kvôli objektívnym skutočnostiam a rôznym zmluvným, technickým a prevádzkovým prekážkam neustále odkláňal od pôvodného plánu výstavby.

Pôvodne plánovaným termínom začlenenia členských štátov pristúpivších k EÚ ku dňu 1.5.2004 medzi štáty schengenského priestoru bol rok 2006-2007, ku ktorému členské štáty implementovali jednotlivé požiadavky stanovené schengenským acquis. Prípravy na začlenenie sa k schengenskému priestoru v sebe zahŕňali taktiež budovanie národných častí Schengenského informačného systému, ktoré pripojením sa k centrálnej časti Schengenského informačného systému umožnia jednotlivým štátom vkladať a využívať údaje v ňom evidované.

Už v priebehu roka 2006 bolo zrejmé, že plánovaný termín pripojenia týchto štátov nebude realizovateľný, nakoľko vývoj Schengenského informačného systému druhej generácie bol neustále v omeškaní. V decembri 2006 sa jednotlivé členské štáty uzniesli na podstatnej zmene, ktorá ponúkla riešenie danej situácie a zároveň vytvorila možnosť čakajúcim členským štátom pripojiť sa k Schengenskému informačnému systému. Riešením bolo vytvorenie aplikácie SISone4all, prostredníctvom ktorej sa mohli jednotlivé členské štáty pripojiť k centrálnej časti Schengenského informačného systému 1+. Riešenie SISone4all umožnilo 9 členským štátom (Cyprus z dôvodu plánovaného pripojenia sa k Schengenskému informačnému systému II požiadal o odklad) dňa 1.septembra 2007 pripojiť sa k Schengenskému informačnému systému a od daného dátumu spracúvať „schengenské“ informácie. Po sprístupnení a sprevádzkovaní Schengenského informačného systému v týchto štátoch nasledovala posledná návšteva hodnotiacej schengenskej komisie, ktorej úlohou bolo vyhodnotiť, či boli splnené kritéria kladené na jednotlivé členské štáty v oblasti používania Schengenského informačného systému subjektmi oprávnenými k prístupu k údajom a naplnené funkčné predpoklady pracovísk SIRENE.

Fungovanie Schengenského informačného systému upravuje IV. Hlava Schengenského dohovoru, stanovujúc základné princípy fungovania systému, okruh informácií spracúvaných v systéme, postavenie úradu SIRENE, okruh subjektov oprávnených na prístup k údajom v Schengenskom informačnom systéme, princípy ochrany a bezpečnosti spracúvaných údajov a práva dotknutých osôb ako aj náklady prevádzky systému.

Po technickej stránke Schengenský informačný systém pozostáva z:

1. národnej časti v každom členskom štáte,
2. centrálnej časti nachádzajúcej sa v Strassburgu (Francúzsko), ktorá je on-line prepojená a aktualizovaná s národnými časťami, čím je zaručená jednotnosť údajov vo všetkých národných častiach.

V národnej časti sú evidované nasledovné kategórie záznamov:

1. záznamy o osobách za účelom zadržania a vydania;
2. záznamy o osobách, ktorým je odopretý vstup do schengenského priestoru;
3. záznamy o nezvestných osobách;
4. záznamy o osobách za účelom zistenia miesta pobytu pre orgány činné v trestnom konaní a súdy;
5. záznamy o osobách a dopravných prostriedkoch za účelom diskrétnej kontroly;
6. záznamy o veciach odcudzených, zneužitých, stratených alebo hľadaných ako dôkaz v trestnom konaní.

V Schengenskom informačnom systéme, v súvislosti s vytváraním záznamov ktoré sa týkajú pátrania po všetkých kategóriách osôb, je možné evidovať maximálne nasledovné údaje:

1. meno a priezvisko osoby, prípadne jej iné meno (alias),
2. dátum a miesto narodenia,
3. pohlavie,
4. štátna príslušnosť,
5. zvláštne nemenné fyzické znaky (napr. jazvy, tetovanie, krívanie apod.),
6. upozornenia k osobe „ozbrojená“ alebo „násilná“,
7. dôvod vyhláseného pátrania a požadované opatrenia voči osobe.

« Princípy fungovania Schengenského informačného systému

Schengenský informačný systém predstavuje spoločný informačný systém štátov schengenského priestoru, ktorý obsahuje údaje o osobách a veciach vo vzťahu, ku ktorým bolo vyhlásené pátranie jedným z členských štátov za dodržania podmienok stanovených Schengenským dohovorom.

Schengenský informačný systém je prioritným nástrojom pre účely vyhlasovania pátrania v štátoch schengenského priestoru. V čase kedy nebol tento nástroj prístupný jednotlivým štátom, funkciu hlavného kontaktu so zahraničím pre účely vyhlasovania pátrania plnila medzinárodná organizácia Interpolu prostredníctvom jednotlivých národných ústrední dislokovaných v takmer všetkých krajinách sveta. V súčasnosti v krajinách schengenského priestoru túto úlohu plne prevzal Schengenský informačný systém a organizácia Interpolu plní úlohu v oblasti pátrania v ostatných krajinách sveta. Podstatnou zmenou, ktorú priniesol Schengenský informačný systém oproti dovtedajšiemu riešeniu je spôsob vyhlasovania pátrania.

Schengenský informačný systém umožňuje jednotlivým štátom vytvorenie priameho on-line prepojenia národných pátracích databáz s národnou časťou Schengenského informačného systému. Táto bezprostredne zasiela údaje do centrálnej databázy Schengenského informačného systému, na ktorú sú pripojené národné databázy Schengenského informačného systému ostatných štátov a týmto spôsobom je poskytnutý prístup k okamžitej možnosti disponovať s informáciami týkajúcimi sa vyhláseného pátrania. Prakticky v prípade vloženia záznamu o osobe, na ktorú je vyhlásené pátranie, do národnej policajnej pátracej databázy, tento je automatickým spôsobom odoslaný do národnej databázy Schengenského informačného systému, ak sú splnené požiadavky v zmysle Schengenského dohovoru. Následnými informačnými tokmi je tento k okamžitej dispozícii ostaným štátom schengenského priestoru, a to všetkým zložkám oprávneným na prístup k údajom a navyše v jazyku im vlastnom.

Takýto spôsob vyhlasovania pátrania funguje obdobne aj v rámci komunikácie zabezpečovanej prostredníctvom národných ústrední Interpolu, avšak vzhľadom na veľký počet členských štátov z celého sveta a k tomu adekvátny počet poskytovaných informácií, nie je zaužívaným spôsobom pre všetky kategórie pátrania. Z uvedeného dôvodu sú určité kategórie vyhlásených pátraní oznamované pre daný prípad zainteresovaným štátom písomne, a tieto si následne vytvoria na základe takejto požiadavky záznam vo vlastnej národnej databáze určenej na vyhlasovanie pátrania.

Prínosom Schengenského informačného systému je predovšetkým rýchlosť poskytovania informácií a možnosť ich okamžitej aktualizácie či výmazu zo strany štátu, ktorý ich vytvoril.

« Záznamy o osobách za účelom ich zadržania a vydania (čl. 95 Schengenského dohovoru)

Schengenský dohovor v čl. 95 upravuje jednotlivé podmienky pre vkladanie a spracúvanie informácií o osobe, ktorú jeden z členských štátov požaduje zadržať na území štátov schengenského priestoru, aby tieto ďalej rozhodli o vydaní osoby do žiadajúceho štátu na trestné stíhanie alebo na výkon uloženého trestu odňatia slobody či ochranného opatrenia.

Podmienky spojené s vytvorením záznamu:

1. žiadosť justičného orgánu;
2. vydanie právneho podkladu umožňujúceho zadržanie osoby na území iného štátu, resp. záruka štátu, že takýto právny podklad bude vydaný ako náhle dôjde k zadržaniu osoby na území iného štátu;
3. poskytnutie dôležitých informácií súvisiacich s vytvorenou požiadavkou pátrania po osobe za účelom jej zadržania všetkým štátom schengenského priestoru.

Vyššie spomenutým právnym podkladom sa rozumie právny podklad, ktorý zakladá právne účinky umožňujúce zadržanie osoby na území iného štátu. V samotnej praxi sú takýmito právnymi podkladmi najčastejšie európsky zatýkací rozkaz alebo medzinárodný zatýkací rozkaz, na základe ktorých je v Schengenskom informačnom systéme vytvorený záznam pre účely zadržania a vydania osoby.

V zmysle ustanovení rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV) záznam v Schengenskom informačnom systéme, ktorý je doplnený potrebnými informáciami má rovnaké účinky ako európsky zatýkací rozkaz až do momentu prijatia jeho originálu vo vhodnej a náležitej forme. Z uvedeného vyplýva, že štát, na území ktorého dôjde k zadržaniu osoby a tento nemá v danom momente k dispozícii európsky zatýkací rozkaz zadrží osobu na základe záznamu v Schengenskom informačnom systéme, pokiaľ má k dispozícii informácie uvedené v čl. 8 ods. 1 vyššie spomenutého rámcového rozhodnutia. Ide o nasledovné doplňujúce informácie:

1. totožnosť a štátna príslušnosť vyžiadanej osoby;
2. názov, adresa, telefónne a faxové číslo a e-mailová adresa vydávajúceho súdneho orgánu;
3. dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom;
4. charakter a skutková podstata trestného činu;
5. opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine;
6. uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov pre trestný čin podľa práva vydávajúceho členského štátu;
7. prípadne iné následky trestného činu.

Predmetné doplňujúce informácie sú jednotlivým štátom doručované prostredníctvom úradov SIRENE, ktoré tieto informácie zasielajú momentom vytvárania záznamu v Schengenskom informačnom systéme, a to v čo najkratšom čase od jeho vytvorenia, aby v prípade zadržania osoby boli tieto ihneď k dispozícii.

Pridanou hodnotou zasielania doplňujúcich informácií je taktiež možnosť dožiadaného štátu tieto posúdiť ešte pred samotným zadržaním osoby a požiadať štát, ktorý vložil predmetné pátranie na základe vydaného právneho podkladu, aby sa na území dožiadaného štátu nerealizovali opatrenia vyplývajúce z predmetnej požiadavky o zadržanie osoby. Následne sa takýto záznam v prípade zisteného výskytu osoby bude realizovať len ako záznam pre účely zistenia miesta pobytu osoby. Funkcionalita Schengenského informačného systému umožňuje to, že sa príslušný záznam pre dožiadaný štát označí indikátorom nevykonateľnosti tak, aby v prípade výskytu osoby táto nebola zadržaná. Ako príklad možno uviesť trestný čin zanedbania povinnej výživy, či iné skutky, ktoré nespĺňajú podmienky vzájomnej trestnosti, t.j. v zmysle národnej legislatívy dožadujúceho štátu sú trestným činom avšak v zmysle právneho poriadku dožiadaného štátu je toto konanie kvalifikované len v rámci občiansko-právneho sporu alebo iného konania a z uvedeného dôvodu v prípade zistenia výskytu osoby táto nebude zadržaná. Ďalším dôvodom pre nerealizovanie požiadavky dožadujúceho štátu je napr. vek osoby v čase spáchania skutku, ktorý nezodpovedá veku príčetnosti osoby podľa právneho poriadku dožiadaného štátu, alebo nesplnenie iných formálnych či vecných náležitostí vydaného právneho podkladu posudzovaného dožiadaným štátom.

V prípade zadržania osoby sa postupuje v zmysle národného práva štátu, na území ktorého bola osoba zadržaná. Podpornú úlohu zohrávajú taktiež úrady SIRENE, ktoré môžu slúžiť pre získavanie informácií dôležitých pre rozhodnutie justičného orgánu vo veci vydania osoby. Významným momentom v procese je samotné rozhodnutie vo veci, či sa osoba vydá alebo nevydá na základe žiadosti dožadujúceho orgánu.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV) v čl. 23 ods. 2 stanovuje, že vyžiadaná osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača. Je mimoriadne dôležité, aby orgány príslušné pre vykonanie samotného vydania/prevzatia, (t.j. eskorty) osoby boli bezprostredne vyrozumené o existencii konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača, nakoľko sa od daného momentu odvíja lehota určená na zrealizovanie vydania/prevzatia osoby. Organizácia eskorty osoby vyžaduje zabezpečenie mnohých administratívnych záležitostí od dohody a pripravenosti oboch štátov, zabezpečenia leteckej prepravy vyžadujúcej schválenie prevozu vydávanej osoby, zabezpečenie silovej zložky eskorty, technické zabezpečenie transportu, v prípade realizácie eskorty územím tretieho štátu - schválenie prevozu ich územím a ostatné logistické nevyhnutnosti. Zmanažovanie všetkých potrebných náležitostí vyžaduje určitý čas a lehota 10 dní by mala byť plne postačujúca za predpokladu, že moment nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vydaní osoby bude včas oznámený orgánu zabezpečujúcemu eskortu osoby. V prípade nedodržania 10-dňovej lehoty určenej pre realizáciu vydania osoby sa osoba prepustí.

Vyššie citované rámcové rozhodnutie pripúšťa aj možnosť odkladu danej lehoty, avšak iba v prípade, že nastanú objektívne skutočnosti, ktoré sú neovplyvniteľné ani jedným z dotknutých štátov.

« Záznamy o osobách, ktorým je odopretý vstup do Schengenského priestoru (čl. 96 Schengenského dohovoru)

Záznamy podľa článku 96 Schengenského dohovoru sa vydávajú na základe rozhodnutí príslušných štátnych orgánov na cudzincov, ktorým má byť odopretý vstup alebo pobyt na teritóriu schengenského priestoru, pričom cudzincom sa rozumie osoba, ktorá nie je štátnym príslušníkom jedného z členských štátov Európskych spoločenstiev.

Orgánom oprávneným na vydanie predmetného rozhodnutia môžu byť administratívne alebo justičné orgány v zmysle národného práva vydávajúceho štátu.

Rozhodnutia môžu byť odôvodnené ohrozením verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, ktoré predstavuje prítomnosť cudzinca na území štátov schengenského priestoru, a to najmä v prípade cudzinca, ktorý bol odsúdený pre trestný čin, ktorý sa trestá odňatím slobody aspoň na 1 rok, cudzinca, u ktorého existuje odôvodnené podozrenie, že sa dopustil závažných trestných činov, alebo ak proti osobe tohto cudzinca existujú konkrétne dôvody predpokladať, že takéto činy plánuje. Rozhodnutia sa môžu zakladať i na tom, že cudzinec bol vyhostený, bol mu odopretý vstup alebo bol odsunutý, pričom toto opatrenie sa nesmelo v minulosti odložiť alebo zrušiť; ďalej museli tieto opatrenia obsahovať, alebo byť spojené so zákazom vstupu alebo pobytu. Rozhodnutie sa musí taktiež zakladať na nedodržovaní vnútroštátnych právnych predpisov o vstupe alebo pobyte cudzincov.

Rozhodnutia o vyhostení cudzincov sa majú prijímať v súlade so základnými právami ako ich zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950, najmä jeho články 3 a 8 a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951 a ako vyplýva z ústavných princípov, ktoré sú spoločné pre členské štáty.

V súvislosti so vzájomnou akceptáciou predmetných rozhodnutí o vyhostení osoby, bola prijatá smernica Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorej cieľom je umožniť uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte proti cudzincovi, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Uvedená smernica predstavuje dôležitý nástroj uznávania rozhodnutia o vyhostení osoby iného štátu a umožňuje štátom, na území ktorých sa nachádza takáto osoba prijímať potrebné opatrenia.

Pri realizácii opatrení v súvislosti so záznamami podľa čl. 96 sa v praxi vyskytujú nasledovné situácie:

1. výskyt cudzinca na vonkajších hraniciach schengenského priestoru pri prekračovaní alebo pokuse o prekročenie štátnej hranice smerom dovnútra schengenského priestoru. Pokiaľ neexistujú odôvodnené prekážky brániace vykonaniu opatrení vyplývajúcich z rozhodnutia o vyhostení, takémuto cudzincovi bude odopretý vstup na územie schengenského priestoru.
2. lokalizácia cudzinca vo vnútri schengenského priestoru. V takýchto prípadoch je potrebné cudzinca odovzdať príslušným orgánom (zväčša ide o orgány cudzineckej polície) za účelom zabezpečenia vyhostenia takéhoto cudzinca zo schengenského priestoru. Pre potreby rozhodnutia príslušného orgánu, môže tento požiadať štát, ktorý vydal rozhodnutie o vyhostení cudzinca o poskytnutie nevyhnutných informácií, listinného materiálu, prípadne o zaslanie predmetného rozhodnutia zakladajúceho účinky vyhostenia osoby vzťahujúceho sa aj na územie štátov schengenského priestoru. Komunikácia môže byť zabezpečovaná prostredníctvom úradov SIRENE.

Je nutné sa zmieniť aj o konzultačnom konaní, ktoré sa vedie v súvislosti s uplatňovaním ustanovení čl. 96 Schengenského dohovoru. Konzultačné konanie sa iniciuje v prípadoch, ak nastane konfliktná situácia spôsobená existenciou vydaného povolenia na pobyt osobe jedným štátom, pričom na túto osobu bol zároveň vydaný záznam podľa čl. 96 Schengenského dohovoru iným štátom. V uvedených prípadoch je nutné viesť konzultáciu dotknutých štátov za účelom prijatia rozhodnutia, výsledkom ktorého bude buď zrušenie záznamu v Schengenskom informačnom systéme a účinky rozhodnutia o vyhostení budú plynúť iba na území štátu, ktorý vydal rozhodnutie o vyhostení alebo odobratie povolenia na pobyt, ak to povoľuje vnútroštátne právo štátu, ktorý povolenie vydal.

« Záznamy o nezvestných osobách (čl. 97 Schengenského dohovoru)

V zmysle čl. 97 Schengenského dohovoru sa do Schengenského informačného systému vkladajú aj záznamy o nezvestných osobách alebo osobách, ktoré v záujme ich vlastnej ochrany bezpečnosti alebo odvrátenia nebezpečia na žiadosť príslušného orgánu alebo príslušného justičného orgánu musia byť umiestnené do bezpečia s cieľom zabránenia ich ďalšej cesty, pokiaľ to dovoľuje vnútroštátne právo. Toto platí najmä pre maloleté osoby a osoby, ktoré na základe rozhodnutia príslušného orgánu musia byť umiestnené v určenom zariadení. U plnoletých nezvestných osôb, u ktorých nie je dôvod pre ich zaistenie, podlieha oznámenie ich výskytu dožadujúcej strane vlastnému súhlasu dotknutej osoby.

Pri realizácii jednotlivých opatrení žiadaných dožadujúcim štátom, príslušné orgány štátu, na území ktorého došlo k výskytu osoby postupujú v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku.

Z pohľadu obmedzovania osobnej slobody osoby, na ktorú je vytvorený záznam pre účely jej umiestnenia do bezpečia, či už z dôvodu zaistenia jej bezpečia alebo bezpečia spoločnosti, je úlohou dožiadaného štátu vysporiadať sa s konkrétnou situáciou, ktorá umožňuje alebo naopak nepripúšťa akékoľvek obmedzovanie osobnej slobody osoby bez zjavného dôvodu. Rozhodnutia štátov, ktorými sa osobe nariaďuje jej umiestnenie v určenom zariadení v žiadajúcom štáte sú prevažne rozhodnutiami v civilnom konaní, uznanie ktorých v iných štátoch nie je automatické a podlieha stanovenému procesu uznávania, čo by v praxi bolo pre tieto prípady nerealizovateľné, a to najmä z časového hľadiska.

Schengenský dohovor pripúšťa možnosť uplatnenia žiadosti o označenie indikátorom nevykonateľnosti k záznamu, ktorý nie je v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku vykonateľný a príslušné orgány nie sú oprávnené postupovať podľa požadovaných opatrení. Po uplatnení požiadavky na označenie indikátorom nevykonateľnosti, predmetný záznam nebude prístupný pre používateľov systému v tom štáte, ktorý požiadal o označenie.

« Záznamy o osobách za účelom zistenia miesta pobytu pre orgány činné v trestnom konaní a súdy (čl. 98 Schengenského dohovoru)

Prostredníctvom Schengenského informačného systému je možné pátrať aj po svedkoch a osobách, ktoré sa v rámci trestného konania musia dostaviť pred súd v súvislosti s činmi, pre ktoré budú stíhané, alebo ktorým musí byť doručený trestný rozsudok alebo povolanie na výkon trestu odňatia slobody.

V daných prípadoch ide o pátranie po osobách za účelom zistenia ich bydliska alebo pobytu, oznámenie ktorých bude postúpené žiadajúcemu orgánu štátu, ktorý vytvoril pátranie.

V rámci implementácia ustanovení čl. 98 Schengenského dohovoru, štát individuálne určuje využívanie predmetných ustanovení a podmienky ich uplatňovania.

Dlhodobo aktuálnou témou diskutovanou na centrálnej úrovni Rady je snaha o určenie spoločných postupov pre jednotlivé štáty ako nakladať s informáciami zistenými v rámci lokalizácie osoby, na ktorú bol vytvorený záznam podľa čl. 98 Schengenského dohovoru. Najmä z dôvodov nadmerného zaťaženia úradov SIRENE ako aj ostatných orgánov spolupodieľajúcich sa na pátraní po osobe je frekventovane diskutovaná otázka okamihu výmazu záznamu po tom, čo bola osoba zlokalizovaná v inom štáte a boli poskytnuté informácie ohľadne jej bydliska či miesta pobytu. V praxi často krát dochádza k situáciám, že po zistení miesta výskytu osoby a po snahe justičného orgánu zaslať rozsudok, predvolanie či iné písomnosti, je tento úkon neúspešný a nedôjde k naplneniu významu vyhláseného pátrania. Osoba sa buď nezdržiava na uvedenej adrese, alebo jednoducho nepreberá doručenú zásielku.

Niektoré štáty využívajú inštitút pátrania po pobyte alebo zistenia bydliska osoby podľa čl. 98 Schengenského dohovoru za účelom použitia získaných informácií pre ďalšie konanie, ako je napr. vydanie právneho podkladu umožňujúceho zadržanie osoby v prípade, že zistené výsledky naznačujú výskyt osoby na území iného štátu.

« Záznamy o osobách a dopravných prostriedkoch za účelom diskrétnej alebo špecifickej kontroly (čl. 99 Schengenského dohovoru)

Ustanovenia čl. 99 Schengenského dohovoru sa uplatňujú jednak vo vzťahu k osobám ako aj k motorovým vozidlám, ktorých údaje boli vložené do Schengenského informačného systému.

Záznam podľa čl. 99 sa vytvára na účely trestného stíhania alebo pre odvrátenie nebezpečia pre bezpečnosť obyvateľstva, ak:

1. sú dané konkrétne dôvody k predpokladu, že osoba v značnom rozsahu plánuje alebo sa dopustila obzvlášť závažných trestných činov alebo
2. z celkovej charakteristiky osoby, najmä na základe doteraz spáchanej činnosti možno očakávať, že sa táto osoba i v budúcnosti dopustí obzvlášť závažných trestných činov.

Charakteristikou predmetných požadovaných opatrení je skutočnosť, že pri ich realizácii sa postupuje takým spôsobom, aby kontrolované osoby či osoby, ktoré vedú dopravné prostriedky, po ktorých bolo vyhlásené pátranie nedospeli k presvedčeniu, že opatrenia oprávnených orgánov voči nim smerujúce sú realizované za účelom získavania informácií k sledovanému účelu.

Informácie, ktoré sa pri kontrole získavajú sú nasledovné:

1. miesto, čas, dôvod kontroly,
2. cesta, ktorú osoba absolvovala a jej cieľ,
3. údaje o spolucestujúcich osobách,
4. použitý dopravný prostriedok,
5. prevážané veci,
6. okolnosti nájdenia osoby alebo vozidla.

Pri získavaní týchto údajov treba dbať na to, aby nedošlo k ohrozeniu diskrétneho charakteru kontroly.

Článok 99 pripúšťa 2 formy realizovaných opatrení, a to diskrétnu a špecifickú kontrolu. Zatiaľ čo diskrétna kontrola je vykonávaná formou získavania vyššie uvedených informácií, špecifická kontrola navyše okrem získavania vyššie uvedených informácií umožňuje vykonávať prehliadky osoby, vozidla alebo prevážaných vecí. Ak nie je špecifická kontrola podľa právnych predpisov dožiadaného štátu prípustná, vykoná sa opatrenie diskrétnej kontroly.

Záznam možno vydať aj na žiadosť orgánov zodpovedných za bezpečnosť štátu, pokiaľ to dovoľuje vnútroštátne právo a pokiaľ existujú konkrétne dôvody predpokladať, že informácie, ktoré možno získať sú potrebné k odvráteniu závažného nebezpečia hroziaceho zo strany osoby alebo iného závažného nebezpečia pre vnútornú alebo vonkajšiu bezpečnosť štátu.

Schengenský dohovor pripúšťa aj v prípade záznamov podľa čl. 99 Schengenského dohovoru možnosť uplatnenia žiadosti o označenie indikátorom nevykonateľnosti k záznamu, ktorý nie je v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku vykonateľný a príslušné orgány nie sú oprávnené postupovať podľa požadovaných opatrení. Po uplatnení požiadavky na označenie indikátorom nevykonateľnosti, predmetný záznam nebude prístupný pre používateľov systému v tom štáte, ktorý požiadal o označenie.

« Záznamy o veciach odcudzených, zneužitých, stratených alebo hľadaných ako dôkaz v trestnom konaní (čl. 100 Schengenského dohovoru)

Schengenský dohovor v zmysle čl. 100 umožňuje štátom vykonávať pátranie po nasledovných kategóriách vecí:

• motorové vozidlá so zdvihovým objemom motora väčším ako 50 cm3,
• prívesy a obytné prívesy s pohotovostnou hmotnosťou väčšou ako 750 kg,
• strelné zbrane,
• čistopisy dokladov,
• vydané doklady, ako preukazy totožnosti, vodičské preukazy, povolenia na pobyt, víza a cestovné doklady,
• osvedčenia o registrácii vozidla a tabuľky s evidenčnými číslami vozidiel,
• bankovky

Dôvodom žiadosti pre realizáciu pátrania po vyššie uvedených kategóriách vecí je:

1. strata, odcudzenie alebo zneužitie veci alebo
2. vec môže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

V samotnej praxi dochádza najčastejšie k zaisteniu motorových vozidiel, ktoré boli vložené do pátrania dožadujúcim členským štátom z dôvodu ich odcudzenia, resp. sprenevery. V závislosti od právnej úpravy právnych poriadkov jednotlivých štátov je možné zaistiť vozidlo na základe oprávnení daných bezpečnostným zborom alebo na základe žiadosti o právnu pomoc zasielanej príslušným justičným orgánom. V konaní rozhodovania o navrátení motorového vozidla oprávnenému subjektu sa postupuje v zmysle národného práva štátu, na území ktorého došlo k zaisteniu vozidla.

« Právo prístupu oprávnených subjektov k údajom v Schengenskom informačnom systéme

Právo prístupu je upravené Schengenským dohovorom v čl. 101 - 101B, v čl. 102A a čl. 114. Oprávnenie prístupu k údajom majú nasledovné subjekty:

1. orgány zodpovedné za vykonávanie kontrol na hraniciach
2. policajné a colné orgány vo vnútrozemí
3. justičné orgány zodpovedné za vedenie trestného konania
4. orgány zodpovedné za vystavovanie víz, ústredné orgány zodpovedné za skúmanie žiadostí o víza a orgány zodpovedné za vystavovanie povolení na pobyt a za prijímanie a vykonávanie právnych predpisov o cudzincoch v súvislosti s uplatňovaním ustanovení Schengenského dohovoru, ktoré sa týkajú pohybu osôb, pokiaľ ide o údaje podľa čl. 96 a údaje týkajúce sa dokumentov vložených v súlade s čl. 100 ods. 3 písm. d) a e) (t.j. čistopisy dokladov a ukradnuté, spreneverené, stratené alebo neplatné vydané doklady totožnosti, ako napríklad pasy, preukazy totožnosti, vodičské preukazy, povolenia na pobyt a cestovné doklady).
5. Európsky policajný úrad (Europol), pokiaľ ide o údaje podľa čl. 95, 99 a 100 Schengenského dohovoru
6. Národní členovia Eurojustu a ich asistenti, pokiaľ ide o údaje podľa čl. 95 a 98 Schengenského dohovoru
7. Služby, resp. orgány zodpovedné za vydávanie osvedčení o registrácii vozidiel, pokiaľ ide o údaje podľa čl. 100 ods. 3 písm. a), b), a f) Schengenského dohovoru, a to výhradne s cieľom overenia, či vozidlá určené na registráciu boli ukradnuté, spreneverené alebo sa stratili
8. Národná dozorná autorita pre plnenie úloh dohľadu a kontroly nad dodržiavaním práv dotknutých osôb

Právo prístupu k údajom evidovaným v Schengenskom informačnom systéme jednoznačne prináleží vyššie uvedeným subjektom, pričom spôsob sprístupňovania týchto údajov je závislý od riešenia, ktoré si určí každý štát jednotlivo. Najvhodnejšou formou je každopádne priamy on-line prístup k dátam, ktorý zaručuje bezprostrednosť, rýchlosť a aktuálnosť získanej informácie. Samozrejme daný prístup si vyžaduje náležitú ochranu dát počnúc ich získaním, využívaním a poskytovaním oprávnenými osobami, cez ochranu prostriedkov a priestorov, kde sa dané údaje spracúvajú. V neposlednom rade je nutné zvážiť aj technické, finančné a personálne dôsledky zavedenia takéhoto priameho prístupu.

« Ochrana a bezpečnosť údajov, práva dotknutých osôb

Ochrana a bezpečnosť údajov evidovaných v Schengenskom informačnom systéme spočíva v dodržiavaní nasledovných zásad stanovených Schengenským dohovorom:

1. právo ochrany údajov sa riadi Schengenským dohovorom ako aj vnútroštátnym právom;
2. používanie získaných údajov len na stanovené účely;
3. záznamy vydané inými štátmi sa nemôžu kopírovať do iných vnútroštátnych systémov;
4. vyhľadávanie údajov v Schengenskom informačnom systéme je zaznamenávané pre prípadné kontroly prípustnosti vyhľadávania údajov;
5. za správnosť a aktuálnosť údajov, ako aj zákonnosť vkladania údajov do Schengenského informačného systému zodpovedá štát, ktorý ich vytvoril;
6. štáty si vzájomne poskytujú informácie o nesprávnych alebo nezákonne získaných údajoch za účelom ich opravy alebo výmazu;
7. je potrebné určiť orgán zodpovedný za bezporuchovú prevádzku národnej časti Schengenského informačného systému v každom štáte;
8. štáty sú povinné zabezpečiť náležitú kontrolu prístupu k zariadeniam, kontrolu nosičov údajov, kontrolu uloženia, kontrolu užívateľov, kontrolu prístupu k údajom, kontrolu prenosu údajov, kontrolu vkladania a prepravy údajov.

Schengenský dohovor taktiež upravuje lehoty uchovávania údajov v Schengenskom informačnom systéme. Údaje k osobám sa uchovávajú len na nevyhnutný čas na splnenie sledovaného účelu, pričom najneskôr 3 roky po ich vložení je žiaduce overiť ich ďalšie uchovávanie (pre záznamy podľa čl. 99 činí lehota 1 rok), ktoré môže viesť aj k predĺženiu lehoty ich ďalšieho uchovávania. Údaje k ostatným veciam sa uchovávajú najviac 10 rokov (pre záznamy podľa čl. 99 činí lehota 5 rokov). Taktiež sú stanovené pravidlá pre uchovávanie údajov, ktoré boli vymieňané medzi jednotlivými štátmi a súvisia s údajmi evidovanými v Schengenskom informačnom systéme, avšak netvoria ich súčasť.

Práva dotknutých osôb spočívajú v:

1. práve každej osoby vyžiadať si údaje, ktoré sa týkajú jej osoby a sú evidované v Schengenskom informačnom systéme;
2. práve každej osoby na opravu nesprávnych údajov alebo výmaz nezákonne spracúvaných údajov, ktoré sa jej týkajú;
3. práve osoby na podanie sťažnosti na súde alebo príslušnom orgáne na území každého štátu v súvislosti so záznamom, ktorý sa jej týka, obzvlášť v práve na opravu, vymazanie, podanie informácie alebo na náhradu škôd podľa vnútroštátneho práva;
4. práve obrátiť sa na národnú dozornú autoritu vo veci dohľadu nad dodržiavaním práva dotknutých osôb;

V prípade, že bola osoba poškodená prevádzkou Schengenského informačného systému, zodpovedá za toto každý štát podľa opatrení jeho vnútroštátneho práva. Toto platí aj v prípade, ak je škoda spôsobená štátom, ktorý vyhlásil pátranie, nakoľko tento vložil nesprávne alebo nezákonne získané údaje.

Výkon práva dotknutých osôb sa riadi právom štátu, u ktorého došlo k uplatneniu práva dotknutej osoby.

« Postavenie a úlohy úradov SIRENE

Pojem SIRENE je akronymom anglického slovného spojenia vyjadrujúceho hlavnú náplň činnosti tohto pracoviska v znení Supplementary Information Request at the National Entries, čo v preklade znamená „žiadosť o doplňujúce informácie k národným záznamom“.

Nevyhnutnou podmienkou fungovania a prevádzky Schengenského informačného systému v každom štáte je v zmysle čl. 92 Schengenského dohovoru zriadenie úradu SIRENE, ako jednotného kontaktného bodu, ktorý slúži predovšetkým na výmenu údajov a doplňujúcich informácií k záznamom v Schengenskom informačnom systéme. Jednoducho povedané, SIRENE pôsobí ako sprostredkovateľ informácií medzi národnými zložkami, resp. orgánmi a zahraničím. Najintenzívnejšia komunikácia medzi jednotlivými pracoviskami SIRENE prebieha v situáciách, keď sa osoby a veci, v súvislosti s ktorými sa údaje vložili do Schengenského informačného systému, nájdu ako výsledok hľadania v tomto systéme a je nevyhnutné získať čo najväčšie množstvo informácií potrebných pre ďalší postup v danej veci.

Ako už bolo spomenuté, Schengenský informačný systém v súčasnej podobe obsahuje len určité informácie a osobné údaje, resp. identifikačné údaje osôb a vecí, po ktorých je vyhlásené pátranie. Všetky ostatné informácie, ktoré sú dôležité pre rozhodovanie o ďalšom postupe vo veci sú informáciami, ktoré je nutné si vymieňať bilaterálne, či multilaterálne. Táto výmena prebieha práve medzi jednotlivými úradmi SIRENE, ktoré sú dislokované v každom štáte schengenského priestoru, a to prostredníctvom chránenej elektronickej siete SISNET, na ktorú sú jednotlivé úrady SIRENE napojené.

Jednoducho a v skratke povedané (viď. obrázok), každý štát schengenského priestoru má vybudovanú národnú časť Schengenského informačného systému prepojenú s centrálnou časťou, pričom v systéme sú sústredené všetky záznamy o vyhlásenom pátraní. Popri tom je vytvorený v každom štáte úrad SIRENE, ktorý predstavuje personálny aparát, úlohou ktorého je poskytovať potrebné doplňujúce informácie vzťahujúce sa k záznamom v Schengenskom informačnom systéme jednak pre národné policajné a justičné orgány a služby ako aj pre zahraničných partnerov.

Komunikácia medzi jednotlivými úradmi SIRENE prebieha formou štruktúrovaných správ a riadi sa ustanoveniami Príručky SIRENE (ROZHODNUTIE KOMISIE z 22. septembra 2006 o zmene a doplnení príručky Sirene 2006/757/ES), v ktorej sú definované jednotlivé postupy a pravidlá komunikácie za účelom čo najjednoduchšieho a najrýchlejšieho prenosu správ.

Úrady SIRENE v záujme efektívneho poskytovania doplňujúcich informácií k záznamom, by mali mať čo najširší priamy prístup do jednotlivých národných informačných systémov bezpečnostných zborov, resp. databáz justičných informácií. V prípade obdržania požiadavky od zahraničného partnera, ktorej odpoveď je prístupná v národnej databáze, úrad SIRENE túto môže vybaviť bez toho, že by bolo nutné odstúpiť požiadavku kompetentnému orgánu. Daný spôsob zaručuje najmä úsporu času ako aj počet subjektov, ktoré sa musia s požiadavkou oboznámiť.

Nevyhnutnou podmienkou prevádzky úradu SIRENE je jej nepretržitá dostupnosť (24/7) a jazyková vybavenosť pracovníkov. Na rozdiel od mnohých iných organizácií, ktoré plnia úlohy v oblasti medzinárodných stykov pre účely ochrany a bezpečnosti verejnosti, úrady SIRENE nemajú stanovený spoločný komunikačný jazyk. Zásadou vzájomnej komunikácie je použitie takého jazyka, ktorým sa komunikujúce strany dokážu dorozumieť. Nepísaným jazykom je jazyk anglický, ale tento nevylučuje použitie akéhokoľvek iného, ktorý je zrozumiteľný pre druhú stranu.

Úrady SIRENE sa spolupodieľajú na zabezpečovaní kvality a aktuálnosti údajov spracúvaných v Schengenskom informačnom systéme a participujú na odbornej príprave všetkých orgánov, ktoré vkladajú záznamy do Schengenského informačného systému, pričom je potrebné klásť dôraz na kvalitu údajov a na maximálne využívanie Schengenského informačného systému.

V rámci skvalitnenia výkonu práce úradov SIRENE je dôležité využívať možnosti ďalšieho vzdelávania jednotlivých pracovníkov formou spoločných kurzov odbornej prípravy ako aj formou výmenných stáží na iných úradoch SIRENE, ktoré poskytujú získanie informácií alebo všeobecného poznatku o individualitách právneho poriadku, národných postupoch alebo rôznych technických riešeniach toho ktorého štátu.

« Budúcnosť Schengenského informačného systému - Schengenský informačný systém II

Schengenský informačný systém druhej generácie sa buduje od roku 2001. Prvotným dôvodom rozhodnutia štátov o jeho vývoji bola skutočnosť, že súčasný systém berúc do úvahy aj jeho „historickosť“ neponúka automatickú možnosť pripojenia sa ďalším štátom.

Súčasťou Schengenského informačného systému II majú byť aj nové funkcionality, ktoré v súčasnej verzii systému absentujú. Ide predovšetkým o nasledovné vymoženosti:

1. európsky zatýkací rozkaz alebo žiadosť o extradíciu je súčasťou záznamu (do Schengenského informačného systému sa vloží aj kópia originálu prípadne aj kópia prekladu v inom jazyku EÚ);
2. biometrické údaje (odtlačky prstov, fotografie) sú súčasťou záznamu;
3. prepojenie spolusúvisiacich záznamov;
4. ďalšie kategórie objektov, po ktorých je možné vyhlásiť pátranie (lode, lietadlá, priemyselné zariadenia apod.).

Právny základ Schengenského informačného systému druhej generácie je daný nasledovnými právnymi predpismi:

1. nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1986/2006 z 20. decembra 2006, ktoré sa týka prístupu útvarov zodpovedných za vydávanie osvedčení o evidencii vozidiel v členských štátoch do Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II); [Ú v. EÚ L 381, 28.12.2006, s. 1 - 3.]
2. nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 z 20. decembra 2006 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II); [Ú v. EÚ L 381, 28.12.2006, s. 4 - 23.]
3. rozhodnutie Rady 2007/533/SVV z 12. júna 2007 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II); [Ú v. EÚ L 205, 7.8.2007, s. 63 - 84.]
4. ustanovenia právnych predpisov pre Schengenský informačný systém druhej generácie vstúpia do platnosti dátumom, o ktorom rozhodne Rada po tom, ako budú splnené nevyhnutné vykonávacie opatrenia, prevažne technického charakteru. Týmto momentom budú zároveň predmetnými právnymi predpismi nahradené ustanovenia čl. 92 - 119 Schengenského dohovoru.