• 2. Analýza azylovej legislatívy Európskej únie a stav jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky
  • 2.1 Úvod
  • 2.2 Smernica Rady 2003/9/ES  z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl
  • 2.2.1 Transpozícia smernice Rady 2003/9/ES v Slovenskej republike
  • 2.3 Smernica Rady 2004/83/ES z 29.apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany
  • 2.3.1 Transpozícia smernice Rady 2004/83/ES v Slovenskej republike
  • 2.4 Smernica Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca
  • 2.4.1 Transpozícia smernice Rady 2005/85/ES v Slovenskej republike
  • 2.5 Dublinský systém
  • 2.5.1 Aplikácia Dublinského systému v Slovenskej republike
  • 2.5.2 Aktuálny legislatívny návrh nového dublinského nariadenia
  • 2.6 Systém EURODAC

« 2.1 Úvod

Potreba prijímania úniových právnych predpisov v oblasti azylovej politiky priamo nadväzuje najmä na sekundárne pohyby žiadateľov o azyl (cudzincov) po Európskej únii a tiež z rozdielnej miery uznávania ich statusu, ochrany, dlhodobo nerovnomerného rozptýlenia žiadateľov o azyl v Európe, ale najmä z dôvodu potreby lepšie koordinovať politiku členských štátov s azylovou politikou EÚ v oblasti azylu.
Filozofia prijímania úniových azylových právnych predpisov smeruje k vytvoreniu spoločného azylového systému zahŕňajúceho:

1. ednotný štatút ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín platný v celej Únií (do 2012 SP),
2. spoločný systém dočasnej ochrany pre odídencov v prípade hromadného prílevu,
3. spoločné postupy udeľovania a odnímania jednotného štatútu azylu alebo doplnkovej ochrany,
4. kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu príslušného pre posúdenie žiadosti o azyl alebo o doplnkovú ochranu,
5. normy, týkajúce sa podmienok prijímania žiadateľov o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany,
6. partnerstvo a spoluprácu s tretími krajinami na účely riadenia prílevov žiadateľov o udelení azylu alebo  poskytnutie doplnkovej alebo dočasnú ochranu (relokácia, presídľovanie).

Pre dosiahnutie náročného cieľa „spoločného azylového systému“, bolo potrebné stanoviť spoločné štandardy pre členské štáty, ktoré reprezentuje 5 základných právnych aktov:

1. smernica o prijímacích podmienkach 2003/9/ES
2. kvalifikačná smernica 2004/83/ES
3. procedurálna smernica 2005/85/ES
4. dublinské nariadenie 343/2003 a 1560/2003
5. nariadenie EURODAC 2725/2000 (a 407/2002).

« 2.2 Smernica Rady 2003/9/ES  z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl

Smernica upravujúca minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, je ďalším krokom preberania aquis communitare v oblasti azylu, čo bol nový krok k napĺňaniu filozofie Haagskeho programu k vytvoreniu jednotnej plánovanej platformy aspoň v minimalistickom poňatí. Zároveň bola i výsledkom a v konečnom riešení i kompromisom  pri hľadaní jednoty v nejednotnom pohľade členských krajín na azylové konanie.
Účelom tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy pre prijímanie žiadateľov o azyl v členských štátoch EÚ.
Vytváranie nových i keď minimálnych štandardov má obmedziť dôvody na sekundárne pohyby medzi členskými štátmi.

Predmet právnej úpravy

Smernica Rady, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl:

1. upravuje podmienky prijatia žiadateľov o azyl v členských štátoch (t.j. celý súbor opatrení, ktoré členské štáty poskytujú žiadateľom)
2. upravuje oblasti:
   • informovanie žiadateľov o ich právach,
   • prístup na trh práce,
   • podmienky ubytovania,
   • pobyt a slobodný pohyb žiadateľov,
   • zdravotná starostlivosť,
   • vzdelávanie maloletých a odborná príprava dospelých žiadateľov.

Predmetom a cieľom tejto úpravy je stanoviť minimálne štandardy pre spravodlivé a efektívne zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl.

Niektoré ustanovenia súvisiace so Schengenskou úpravou

Článok 1: ÚČEL
Účelom tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy pre prijímanie žiadateľov o azyl v členských štátoch.

Článok 5: Informácie
Odsek 1:
Členské štáty informujú žiadateľov o azyl v primeranej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako pätnásť dní po podaní žiadosti o azyl príslušnému orgánu, aspoň o existujúcich výhodách a povinnostiach, ktoré musia spĺňať v súvislosti s prijímacími podmienkami. Členské štáty zabezpečia, aby sa žiadateľom poskytovali informácie o organizáciách alebo skupinách osôb, ktoré poskytujú špeciálnu právnu pomoc a o organizáciách, ktoré by im mohli pomôcť alebo ich informovať o existujúcich prijímacích podmienkach, vrátane zdravotnej starostlivosti.

Odsek 2:
Členské štáty zabezpečia, aby informácie uvedené v odseku 1 mali písomnú formu a podľa možnosti v jazyku, o ktorom sa predpokladá, že by mu mohli žiadatelia rozumieť. Tieto informácie sa môžu prípadne poskytovať aj ústne.

Článok 6: Dokumentácia
Odsek 1:
Členské štáty zabezpečia, aby do troch dní od podania žiadosti príslušnému orgánu žiadateľ dostal doklad vydaný na jeho meno a potvrdzujúci jeho postavenie žiadateľa o azyl alebo dokazujúci, že má povolenie na pobyt na území členského štátu, až do vybavenia jeho žiadosti alebo jej preskúmania. Ak sa držiteľ takéhoto dokladu nemôže voľne pohybovať po celom území alebo po jej časti územia členského štátu, v doklade sa musí táto skutočnosť jasne uviesť.

Odsek 2:
Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že tento článok neuplatnia, ak je žiadateľ o azyl zadržaný a počas preskúmania žiadosti o azyl podanej na hraničnom priechode alebo v rámci postupu pri rozhodovaní o práve žiadateľa zákonne vstúpiť na územie členského štátu. V osobitných prípadoch, počas preskúmavania žiadosti o azyl, môžu členské štáty poskytnúť žiadateľom iný dôkaz, rovnocenný dokladu uvedenému v odseku 1.

Odsek 3:
Doklad uvedený v odseku 1 nemusí potvrdzovať totožnosť žiadateľa o azyl.

Odsek 4:
Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na vydávanie dokladu uvedeného v odseku 1 žiadateľom o azyl, ktorý musí platiť po celú dobu, kým majú povolenie zdržiavať sa na území príslušného členského štátu alebo na jeho hraniciach.

Odsek 5:
Členské štáty môžu žiadateľom o azyl vydať cestovný doklad, ak si závažné humanitárne dôvody vyžadujú ich prítomnosť v inom štáte.

Článok 7: Pobyt a sloboda pohybu
Odsek 1:
Žiadatelia o azyl sa môžu voľne pohybovať po území hostiteľského členského štátu alebo v rámci územia, ktoré mu tento členský štát vyčlení. Vyčlenená oblasť nemôže ovplyvniť neodňateľnú sféru súkromného života a musí umožňovať dostatočný rozsah záruk prístupu ku všetkým výhodám vyplývajúcim z tejto smernice.

Odsek 2:
Členské štáty môžu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa o azyl z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade potreby, aj z dôvodu rýchleho spracovania a efektívneho monitorovania jeho žiadosti.

Odsek 3:
Ak sa ukáže, že je to nevyhnutné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym právom.

Odsek 4:
Členské štáty môžu podmieniť zabezpečovanie materiálnych prijímacích podmienok skutočným pobytom žiadateľov na konkrétnom mieste, ktoré určia členské štáty. Takéto rozhodnutie, ktoré môže mať všeobecnú povahu, sa prijme individuálne a zavedie vnútroštátnou legislatívou.

Odsek 5:
Členské štáty ustanovia možnosť poskytovať žiadateľom dočasné povolenie na opustenie miesta pobytu uvedeného v odsekoch 2 a 4 a/alebo vyčlenenej oblasti uvedenej v odseku 1. Rozhodnutia sa prijímajú individuálne, objektívne a nestranne a ak je rozhodnutie zamietavé, musia sa uviesť dôvody. Žiadateľ nemusí žiadať o povolenie dostaviť sa na úrady alebo súdy, ak je jeho prítomnosť nutná.

Článok 8: Rodiny
Členské štáty príjmu, pokiaľ je to možné, príslušné opatrenia na zlučovanie rodín, ktoré sa zdržiavajú na ich území, ak príslušný členský štát poskytne žiadateľom ubytovanie. Takéto opatrenia sa implementujú so súhlasom žiadateľa o azyl.

Článok 9: Lekárske vyšetrenie
Členské štáty môžu vyžadovať lekárske vyšetrenie žiadateľov z dôvodov ochrany zdravia obyvateľstva.

Článok 10: Školská dochádzka a vzdelávanie neplnoletých osôb
Odsek 1:
Členské štáty umožnia žiadateľov o azyl mladším ako 18 rokov a žiadateľom o azyl, ktorí sú neplnoletí, prístup do vzdelávacieho systému za podobných podmienok, ako štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu.

Článok 11: Zamestnanie
Odsek 1:
Členské štáty určia lehotu, počínajúc dňom podania žiadosti o azyl, počas ktorej žiadateľ nemá prístup na trh práce.

Odsek 2:
Ak sa do jedného roku od podania žiadosti o azyl neprijme prvostupňové rozhodnutie o žiadosti a toto meškanie nie je možné pripísať žiadateľovi, členské štáty rozhodnú o podmienkach, za akých žiadateľovi umožnia prístup na trh práce.

Článok 13 Všeobecné pravidlá o materiálnych prijímacích podmienkach a zdravotnej starostlivosti
Odsek 1:
Členské štáty zabezpečia pre žiadateľov materiálne prijímacie podmienky potom, ako podajú žiadosti o azyl.

Odsek2:
Členské štáty prijmú ustanovenia o materiálnych prijímacích podmienkach s cieľom zabezpečiť životnú úroveň adekvátnu zdraviu žiadateľov a dostatočnú na zabezpečenie ich živobytia. Členské štáty zabezpečia zachovanie životnej úrovne s ohľadom na osobitnú situáciu osôb so zvláštnymi potrebami, v súlade s článkom 17, ako aj s ohľadom na situáciu osôb, ktoré sú zadržané.

Článok 14: Spôsoby zabezpečovania materiálnych prijímacích podmienok
Odsek 1:
Ak sa poskytuje ubytovanie, malo by mať jednu z uvedených podôb alebo ich kombináciu.

Článok 15: Zdravotná starostlivosť
Odsek 1:
Členské štáty zabezpečia poskytovanie nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti pre žiadateľov, ktorá zahŕňa aspoň pohotovostnú zdravotnú starostlivosť a nevyhnutnú liečbu chorôb.

Odsek 2:
Členské štáty poskytnú nevyhnutnú lekársku alebo inú pomoc osobám so zvláštnymi potrebami.

Článok 17: Všeobecná zásada
Odsek 1:
Členské štáty zohľadnia osobitnú situáciu zraniteľných osôb, ako sú napríklad neplnoleté osoby, neplnoleté osoby bez sprievodu dospelej osoby, postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, slobodné matky/otcovia s deťmi mladšími ako 18 rokov alebo osoby, ktoré boli podrobené mučeniu, znásilnené alebo vystavené iným závažným podobám psychologického, fyzického alebo sexuálneho násilia, vo vnútroštátnej legislatíve, ktorou sa vykonávajú ustanovenia kapitoly II, týkajúce sa materiálnych prijímacích podmienok a zdravotnej starostlivosti.

Článok 18: Neplnoleté osoby
Odsek 1: Pri uplatňovaní ustanovení tejto smernice, ktoré sa týkajú neplnoletých osôb, musia členské štáty venovať hlavnú pozornosť maximálnym záujmom detí.

Článok 19: Neplnoleté osoby bez sprievodu dospelej osoby
Odsek 1:
Členské štáty, čo najskôr prijmú opatrenia, na zabezpečenie potrebného zastupovania neplnoletých osôb bez sprievodu, prostredníctvom zákonného opatrovníka alebo v prípade potreby zástupcu organizácie, ktorá je zodpovedná za starostlivosť a blaho neplnoletých osôb, alebo akéhokoľvek iného vhodného spôsobu zastupovania. Pravidelné posudzovanie budú vykonávať príslušné orgány.

« 2.2.1 Transpozícia smernice Rady 2003/9/ES v Slovenskej republike

Slovenská republika, ako zmluvný štát Dohovoru o právnom postavení utečencov prijatého v Ženeve v roku 1951 a Protokolu týkajúceho sa právneho postavenia utečencov prijatého v New Yorku v roku 1967, zabezpečuje aplikáciu týchto dokumentov, najmä prostredníctvom zákona č. 480/2008 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“).

Keďže do zákona o azyle bolo potrebné aj naďalej preberať acquis communautaire v oblasti azylu, cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu právnej úpravy azylu Slovenskej republiky so smernicou Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne štandardy pre prijímanie žiadateľov o azyl a aktualizovať niektoré ustanovenia zákona o azyle, ktoré majú vzhľadom na skúsenosti z praxe zefektívniť azylové konanie v Slovenskej republike.

Novelou zákona o azyle (zákon č. 1 z roku 2005) bol spracovaný na základe plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2004. Táto novela najmä:

1. nanovo upravila miesta, kde môže cudzinec požiadať o udelenie azylu,
2. ustanovila lehotu, v ktorej musí byť žiadateľ oboznámený s právami a povinnosťami počas konania o udelenie azylu,
3. novým spôsobom určila, kto je oprávnený nahliadať do spisu v konaní o azyle,
4. umožnila prístup žiadateľa na trh práce, ak sa právoplatne nerozhodlo v konaní o udelenie azylu do jedného roka od začatia konania,
5. umožnila ministerstvu dať preskúmať vek maloletého žiadateľa o udelenie azylu v prípade pochybností o jeho veku.

V súvislosti s implementáciou smernice Rady 2003/9/ES bolo nevyhnutné zriadiť a sprevádzkovať ďalšie ubytovacie kapacity pre žiadateľov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ako štátu tvoriaceho vonkajšiu hranicu Európskej únie a posilniť administratívne kapacity príslušných orgánov ministerstva vnútra, spolu s dobudovaním ich personálneho a materiálno-technického zázemia.

§ 4 odsek 2:
„Poverený zamestnanec ministerstva pred vyplnením dotazníka, najneskôr však do 15 dní od začatia konania, poučí žiadateľa o jeho právach a povinnostiach počas konania o udelenie azylu, možnosti zastupovania v konaní podľa tohto zákona a o prístupe k právnej pomoci. Ministerstvo poskytne žiadateľovi aj informáciu o mimovládnych organizáciách, ktoré sa zaoberajú starostlivosťou o žiadateľov a azylantov: poučenie a informácie sa poskytujú písomne a podľa možností v jazyku, o ktorom sa predpokladá, že mu žiadateľ rozumie.“

§ 5 odsek 1:
„Ministerstvo vydá žiadateľovi staršiemu ako 15 rokov preukaz žiadateľa, ako doklad o jeho totožnosti na čas konania o udelenie azylu. Do preukazu žiadateľa sa zapisuje meno, priezvisko, pohlavie, dátum a miesto narodenia a štátna príslušnosť žiadateľa, dátum vydania a doba platnosti preukazu, názov azylového zariadenia, v ktorom sa preukaz vydal, a tiež mená, priezviská a dátumy narodenia detí žiadateľa do 15 rokov, ak sú žiadateľmi. Ministerstvo vydá preukaz žiadateľa: a) do troch dní od začatia konania, ak ide o žiadateľa podľa § 3 ods. 2 písm. b)
b) bezodkladne po príchode do záchytného tábora, ak ide o žiadateľa podľa § 3 ods. 2 písm. a), c) až e).“

§ 23 odsek 3:
„Žiadateľ je povinný, ak ministerstvo nerozhodne inak,
a) zdržiavať sa v prijímacom centre, ak ide o žiadateľa podľa § 3 ods. 2 písm. c).“

§ 23a:
(1)“ Žiadateľ môže opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. O vydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia na čas dlhší ako 24 hodín, môže žiadateľ požiadať ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na sedem dní: v žiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdržiavať. Na vydanie priepustky sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Počas neprítomnosti v azylovom zariadení žiadateľovi nepatria náležitosti podľa §22 ods. 4 písm. b).“
(2)“ Ministerstvo môže odmietnuť vydať priepustku podľa odseku 1 len z dôvodu verejného poriadku alebo nevyhnutnej osobnej účasti žiadateľa na konaní o udelenie azylu.“

Ako príklad uplatňovania sa tejto smernice v praxi (bez snahy zmenšovania jej všeobecného významu) možno považovať Článok 7 odsek 2 „ Členské štáty môžu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa o azyl z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade potreby....“premietnutý do §23a. Predmetný článok bol použitý v prípade odmietnutia udeliť priepustku na opustenie azylového zariadenia z dôvodu verejného poriadku u žiadateľov o azyl. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. marca 2009 zamietol podanie navrhovateľa (čím odobril konanie orgánu verejnej správy v zmysle zákona o azyle).

« 2.3 Smernica Rady 2004/83/ES z 29.apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany.

Smernica má svoje základy v Dohovore o právnom postavení utečencov z 1951, Protokole tykajúcom sa právneho postavenia utečencov z 1967 a ďalších medzinárodných dokumentoch, upravujúcich oblasť ochrany ľudských práv a slobôd, najmä v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 1950. V rámci medzinárodnej ochrany ustanovuje ďalšiu formu ochrany a to doplnkovú ochranu, ktorá sa vzťahuje na cudzincov ohrozených v krajine pôvodu vážnym bezprávím, akým môže byť uloženie trestu smrti, mučenia, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, a pod.

O poskytovaní doplnkovej ochrany, ktorá na rozdiel od azylu má prevažne dočasný charakter, je príslušné rozhodovať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v rámci konania o udelenie azylu.

Táto smernica je ďalším nevyhnutným krokom k dosiahnutiu jednotného azylového systému v Európskej únii. Stanovuje minimálne kritéria, ktoré musia byť splnené pre priznanie štatútu azylu a doplnkovej ochrany a obsah práv, ktorý sa vzťahuje k tomuto postaveniu.

Predmet právnej úpravy

Smernica o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva, ako utečencov alebo osôb, v praxi nazývaná ako Kvalifikačná smernica, priniesla do azylovej praxe nový rozmer v zavedení pojmov, jednotná procedúra a doplnková ochrana. Celkové zmeny, ktoré táto smernica priniesla možno zhrnúť do týchto oblastí:

1. definuje pojmy utečenec a osoba oprávnená na doplnkovú ochranu,
2. definuje zásadne pojmy dôležité pre posudzovanie oprávnenosti a poskytnutie azylu (činy, dôvody prenasledovania, skončenie – strata, zrušenie, odmietnutie obnovenia postavenia utečenca, vylúčenie) a doplnkovej ochrany ( vážne bezprávie, skončenie, zrušenie, odmietnutie obnovenia vylúčenie), upravuje aj potreby medzinárodnej ochrany vznikajúce „ na mieste“, aktéri ochrany , vnútroštátna ochrana;
3. obsah ochrany: ochrana pred zákazom vyhostenia a vrátenia, informácie o postavení medzinárodnej ochrany, zachovanie celistvosti rodiny, povolenia na pobyt, cestovné doklady, prístup k vzdelaniu, zamestnaniu, sociálne zabezpečenie, zdravotná starostlivosť, prístup k ubytovaniu, sloboda pohybu, prístup k integračným programom, maloletí bez sprievodu, návrat do vlasti;

Niektoré ustanovenia súvisiace so schengenskou úpravou (tykajúce sa prevažne nového inštitútu „doplnková ochrana“):

Článok 2
Na účely tejto smernice :

1. „Medzinárodná ochrana“ znamená postavenie utečenca a postavenie doplnkovej ochrany, ako je definované v písmene (d) a (f) ;
2. „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ znamená štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom, ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba v prípade, ak by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelila by reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15 a na ktorú sa neuplatňuje článok 17 odsek 1 a 2 a nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny;
3. „postavenie doplnkovej ochrany“ znamená uznanie členským štátom štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;
4. „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ znamená požiadavku vykonanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorom sa predpokladá, že požaduje postavenie utečenca alebo postavenie doplnkovej ochrany a ktorý výslovne nepožaduje iný druh ochrany, mimo rozsahu tejto smernice, ktorý môže byť požadovaný osobitne;
5. „rodinní príslušníci“ znamená, pokiaľ už rodina existovala v krajine pôvodu, nasledovných rodinných príslušníkov príjemcu postavenia utečenca alebo postavenia doplnkovej ochrany, ktorí sú prítomní v tom istom členskom štáte, pokiaľ ide o žiadosť o medzinárodnú ochranu.
   - manželku ( manžel) príjemcu postavenia utečenca alebo postavenia doplnkovej ochrany alebo jej neženatého partnera ( jeho nevydatú partnerku) v stabilnom vzťahu tam. Kde legislatíva alebo prax dotknutého členského štátu považuje nezosobášené dvojice spôsobom porovnateľným so zosobášenými dvojicami podľa svojho práva tykajúceho sa cudzích štátnych príslušníkov;
   - neplnoleté deti dvojice uvedenej v prvej zarážke alebo príjemcu postavenia utečenca alebo doplnkovej ochrany pod podmienkou, že sú nezosobášené a závislé a bez ohľadu na to, či sa narodili v alebo mimo manželského zväzku alebo boli adoptované ako je definované podľa vnútroštátneho práva;
6. „neplnoleté osoby bez doprovodu“ znamená štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva vo veku menej ako 18 rokov, ktoré prichádzajú na územie členského štátu bez doprovodu dospelého zodpovedného za ne zo zákona alebo obvykle a pokiaľ nie sú skutočne prevzaté do starostlivosti takejto osoby, zahŕňa to neplnoleté osoby, ktoré zostali bez doprovodu potom, ako vstúpili na územie členských štátov;
7. „povolenie na pobyt“ znamená akékoľvek povolenie alebo oprávnenie vydané orgánmi členského štátu, vo forme ustanovenej podľa legislatívy štátu umožňujúce štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez občianstva, pobyt na jeho území;

Článok 6
Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia zahŕňajú :

1. štát;
2. strany alebo organizácie kontrolujúce štát alebo podstatnú časť územia štátu;
3. neštátnych aktérov, ak je možné preukázať, že aktéri uvedení v písm. (a) a (b), vrátane medzinárodných organizácií, nie sú schopní alebo ochotní poskytnúť pomoc pred prenasledovaním, ako je definované v článku 7.

Článok 16
Štátny príslušník tretej krajiny :

Ods.1) Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, prestane byť oprávnená na doplnkovú ochranu, ak prestali existovať okolnosti, ktoré viedli na priznanie postavenia doplnkovej ochrany alebo sa zmenili do takej miery, že ochranu, už viac nepožaduje.

Ods.2) Pri uplatňovaní odseku 1, členské štáty zohľadňujú, či zmena okolností je takého závažného a nedočasného charakteru, že osoba oprávnená na doplnkovú ochranu už viac nečelí reálnemu riziku vážneho bezprávia.

Článok 17
Ods.1) Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z oprávnenia na doplnkovú ochranu tam, kde existujú vážne dôvody domnievať sa že:

1. sa dopustila trestného činu proti mieru, vojnových zločincov alebo trestných činov proti ľudskosti podľa, medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch;
2. sa dopustila závažného trestného činu;
3. je vinná za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie spojených národov, ako sú uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov;
4. predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomná.

Odsek 2: Odsek 1 sa uplatňuje na osoby, ktoré podnecujú alebo sa inak podieľajú na páchaní trestných činov alebo činov uvedených v tomto dokumente.

Odsek 3: Členské štáty môžu vylúčiť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátneho občianstva z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak pred svojim vstupom do tohto členského štátu spáchal jeden alebo viacero trestných činov, mimo rozsahu odseku 1, ktoré by boli postihnuteľné trestom odňatím slobody, ak by boli spáchané v dotknutom členskom štáte a ak opustil svoju krajinu pôvodu iba preto, aby sa vyhol sankciám vyplývajúcim z týchto trestných činov.

Článok 19
Ods. 3 Členské štáty zrušia, ukončia alebo odmietnu obnoviť postavenie doplnkovej ochrany štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ak:
a) po priznaní postavenia doplnkovej ochrany mal byť vylúčený alebo je vylúčený z oprávnenia na doplnkovú ochranu v súlade s článkom 17 odsek 1 a.

Článok 23
Ods. 1 Členské štáty zaistia, aby sa zachovala celistvosť rodiny.

« 2.3.1 Transpozícia smernice Rady 2004/83/ES v Slovenskej republike

Slovenská republika, ako členský štát Európskej únie bola povinná transponovať do svojho právneho poriadku právne akty ES/EÚ. Preto jej cieľom bolo zabezpečiť implementáciu smernice rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany (tzv. kvalifikačná smernica).

Novela zákona o azyle (zákon č. 692 zo 6. decembra 200) preto najmä:

1. vymedzuje nové pojmy, ako sú medzinárodná ochrana, doplnková ochrana, vážne bezprávie, pôvodca prenasledovania, krajina pôvodu,
2. nanovo vymedzuje pojem prenasledovania,
3. špecifikuje dôvody prenasledovania,
4. rozširuje dôvody na zamietnutie žiadosti ako neprípustnej,
5. rozširuje prípady, v ktorých sa neudeľuje azyl alebo sa odníma azyl,
6. zavádza poskytovanie doplnkovej ochrany z dôvodu vážneho bezprávia, ale aj dôvody na jej neposkytnutie, zánik alebo zrušenie,
7. umožňuje poskytnúť doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny,
8. zakotvuje oboznámenia azylanta a cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana o jeho právach a povinnostiach, ktoré súvisia s poskytnutou ochranou,
9. zavádza poskytovanie jednorazového príspevku pre azylanta vo výške 1,5 násobku sumy životného minima na uľahčenie jeho integrácie do spoločnosti,
10. určuje čas, na ktorý sa azyl na účel zlúčenia rodiny poskytuje prvýkrát.

Presnejšie:

1. novelou zákona nanovo vymedzuje pojem konanie o azyle tak, že konaním o azyle sa rozumie aj konanie o predĺženej doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie doplnkovej ochrany,
2. upravuje pojem žiadateľ, nakoľko žiadateľom o udelenie azylu bude aj cudzinec, ktorý na príslušnom policajnom útvare požiada o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že v rámci žiadosti o udelenie azylu sa posúdia aj dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany.
3. novým spôsobom, v súlade s čl. 9 smernice 2004/83/ES, sa vymedzuje pojem prenasledovanie,
4. V súlade s ustanovením § 2 písm. h) sa odlišne určuje začiatok konania o udelenie azylu. V praxi pôjde o prípady, ktoré sú upravené v § 4 ods.4, keď konanie začína narodením dieťaťa na území Slovenskej republike žiadateľke o udelenie azylu, azylantke alebo cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana a §4 ods. 6, keď konanie začína vrátením cudzinca na územie Slovenskej republiky z niektorého zo štátov Európskej únie, z dôvodu aplikácie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského zodpovedného na posúdenie žiadosti o azyl, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, ak predchádzajúce konanie o udelenie azylu bolo zastavené [to neplatí v prípade zastavenia konania podľa §19 ods.1 písm. i)].
5. Určuje sa povinnosť príslušnému policajnému útvaru zasielať ministerstvu vnútra všetku dokumentáciu tykajúcu sa žiadateľa o udelenie azylu (napr. kópie, zápisnice o podanom vysvetlení, záznamu o prehliadke osoby a jej osobných vecí, záznamu o predvedení osoby, rozhodnutia o zaistení cudzinca) potrebnú na vydanie rozhodnutia podľa zákona o azyle.
6. Rozlišujú sa dôvody na zamietnutie žiadosti ako neprípustnej. Ide o prípady, keď o udelenie azylu požiada cudzinec, ktorý je občanom členského štátu Európskej únie. V súčasnej dobe sa žiadosti takýchto cudzincov ako zjavné neopodstatnené alebo sa im neudeľuje azyl. Ustanovenie zefektívňuje konanie o udelenie azylu, je v súlade s Protokolom o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie.
7. Upravuje sa poskytovanie doplnkovej ochrany žiadateľovi, ktorému sa neudelil azyl, ak je vystavený hrozbe vážneho bezprávia v krajine pôvodu. Tiež sa ustanovuje poskytovanie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny pri splnení podmienok totožných s podmienkami ustanovenými na zlučovanie rodiny s azylantom. Určujú sa aj dôvody neposkytnutia doplnkovej ochrany, ktoré sú porovnateľné s dôvodmi na udelenie azylu.
8. Definuje dôvody zániku doplnkovej ochrany a zrušenie doplnkovej ochrany, spresňuje vymedzenie účastníkov konania, ustanovuje sa nový okruh účastníkov konania so zavedením inštitútu doplnkovej ochrany, stanovuje čas, na ktorý sa poskytuje doplnková ochrana, ako aj možnosť jej predĺženia, a to na žiadosť, a ak sú splnené zákonné podmienky,
9. zavádza tzv. single procedure, čiže posudzovanie dvoch druhov medzinárodnej ochrany v rámci jedného konania. To znamená, že v prípade, ak ministerstvo vnútra v konaní o azyle neudelí azyl alebo odníme azyl, bude zároveň posudzovať, či poskytne doplnkovú ochranu. Ak ministerstvo vnútra rozhodne o neposkytnutí doplnkovej ochrany vo výroku rozhodnutia uvedie aj, či existuje prekážka vyhostenia podľa zákona o pobyte cudzincov. Ak ministerstvo vnútra zamietne žiadosť ako zjavne neopodstatnenú, nepredĺži alebo zruší doplnkovú ochranu, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka vyhostenia podľa zákona o pobyte cudzincov.
10. dopĺňa možnosť podať opravný prostriedok na súd, aj proti rozhodnutiu ministerstva vnútra o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany,
11. s cieľom overenia totožnosti na účely oprávnenosti pobytu žiadateľa v azylovom zariadení a s tým súvisiacich nárokov (strava, vreckové, atď), vymedzuje povinnosť žiadateľa počas pobytu v takomto zariadení podrobiť sa overovaniu totožnosti.
12. určuje sa, že cudzinci, ktorým sa poskytne doplnková ochrana a nebudú verejne zdravotne poistení, budú mať prístup k zdravotnej starostlivosti na území SR v rozsahu, a akom ju majú osoby verejne zdravotne poistené s tým, že takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť za nich uhradí ministerstvo vnútra.

Inštitút doplnkovej ochrany sa časom, rovnako ako inštitút azylu, stal zneužívaným. Získanie doplnkovej ochrany sa žiadateľom javí ako ľahší cieľ, a preto aj ich právni zástupcovia kladú vyšší dôraz na získanie doplnkovej ochrany.

Ako príklad rozhodovania Najvyššieho súdu SR uvádzam rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.1 Sža17/2008 zo dňa 19. augusta 2008-09-17, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Viď „Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrany, odvolávací súd uvádza, že je zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.“

Je možné konštatovať, že kvalifikačná smernica v praxi napĺňa očakávania. Priniesla nové možnosti pre poskytovanie účinnej ochrany osobám, ktorú ju potrebujú. I napriek tomuto však bude treba do budúcnosti potrebné zmeniť niektoré skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté najmä v článkoch 7, 8, 9 a 24-34 nasledovne:

1. zoznam aktérov ochrany je vyčerpávajúca (čl. 7) + ochrana musí byť účinná a trvalá,
2. vnútroštátna ochrana (alternatíva presídlenia) (čl.8) – podmienky pre uplatnenie sa sprísňujú (žiadateľ musí mať možnosť odcestovať do alternatívnej lokality, získať možnosť prijatia a usadenia sa),
3. súvislosť medzi činmi a dôvodmi prenasledovania (čl. 9) – doplnenie spojenia medzi činmi prenasledovania a absenciou ochrany,
4. aproximácia práv oboch kategórií medzinárodnej ochrany (čl. 24-34) (definícia rodinných príslušníkov sa rozširuje, definujú sa širšie práva osôb pod medzinárodnou ochranou).

Transpozíciu predmetnej smernice boli členské štáty povinné vykonať do 10. 10. 2006.

« 2.4 Smernica Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca

Smernica Rady o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca je jedným z piatich azylových nástrojov, na ktorých spočíva spoločný európsky azylový systém zriadený na základe záverov Európskej Rady v Tampere a v súlade s Haagskym programom.

Smernica v praxi nazývaná ako procedurálna, stanovuje minimálne kritérií pre rozhodovanie v konaní – posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu.

Transpozíciou procedurálnej smernice do právneho poriadku SR sa končí prvá etapa budovania spoločného azylového systému v rámci Európskej únie. Do 1. decembra 2007 boli členské štáty Európskej únie povinné prebrať procedurálnu smernicu, okrem čl. 15, ktorým sa upravuje právo na právnu pomoc a zastúpenie, a ktorého transpozíciu bolo potrebné vykonať do 1.decembra 2008.

Procedurálna smernica má svoje základy najmä v:

1. rezolúcii o minimálnych dávkach pri azylovom konaní (396Y0919(05)),
2. rezolúcii zjavne neopodstatnených žiadostiach o azyl ( WGI 1282 REV 1),
3. rezolúcii o harmonizovanom prístupe otázkam tykajúcim sa hostiteľských tretích krajín( WGI-1283),
4. rezolúcii o neplnoletých osobách bez sprievodu, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín (397Y0179(02)),
5. záveroch o krajinách, ktorých vo všeobecnosti neexistuje vážne riziko prenasledovania WGI 1281).

Predmet právnej úpravy

Smernica o minimálnych štandardoch pre konanie členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca – procedurálna smernica rieši najmä:

1. orgány zodpovedné za posúdenie žiadostí, prístup ku konaniu, požiadavky na posúdenie žiadosti a na rozhodnutie, pohovor a správa z pohovoru, právo na právnu pomoc a zastúpenie, záruky pre maloletých bez sprievodu, zadržanie, konanie v prípade späť vzatia a odstúpenia od žiadosti, úloha UNHCR, zhromažďovanie informácií k prípadom,
2. upravuje rozhodovacie konanie v 1. inštancii: možnosti uprednostnia (urýchlenie konania, neprípustné žiadosti, koncept 1. krajiny azylu, bezpečné tretie krajiny, neopodstatnené žiadosti, minimálny spoločný zoznam a vnútroštátne určenie tretích krajín, ktoré sa považujú za bezpečné krajiny pôvodu, posudzovanie opakovaniu žiadostí, konanie na hraniciach, právo na účinný opravný prostriedok).

Obsah tejto smernice je orientovaný na vytvorenie jednotného modelu azylového rozhodovania naprieč Európskou úniou.

Niektoré ustanovenia súvisiace so Schengenskou úpravou

Článok 1
Účelom tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy pre konanie členských štátov priznávaní a odnímaní postavenia utečenca.

Článok 15
Odsek 3: Členské štáty môžu vo svojom vnútroštátnom práve zakotviť bezplatné poskytnutie právnej pomoci a/ alebo zastúpenia:

1. len pre konanie pred súdnym orgánom v súlade s kapitolou V a nie pre každé následné odvolanie alebo preskúmanie podľa vnútroštátneho práva, vrátane opätovného vypočutia odvolania po následnom odvolaní alebo preskúmaní, a/ alebo
2. len pre tých, ktorí nemajú dostatok prostriedkov a/alebo
3. len pre právnych alebo iných poradcov, osobitne určených vnútroštátnym právom na to, aby pomáhali žiadateľom o azyl a/alebo ich zastupovali, a/alebo
4. len ak je pravdepodobné, že odvolanie alebo preskúmania budú úspešné. Členské štáty zabezpečia, aby sa právna pomoc a/alebo zastúpenie poskytnuté podľa písmena d) svojvoľne neobmedzovali.

Článok 16
Odsek 1 Členské štáty zabezpečia právnemu alebo inému poradcovi, ktorého ako takého pripúšťa alebo povoľuje vnútroštátneho právo, a ktorý pomáha alebo zastupuje žiadateľa o azyl podľa ustanovení vnútroštátneho práva, prístup k tým informáciám žiadateľovom spise, ktoré podliehajú preskúmaniu orgánmi uvedených v kapitole V a v rozsahu, v akom sú tieto informácie relevantné pre preskúmanie žiadosti.
Členské štáty môžu urobiť výnimku iba v prípade, ak by sprístupnením informácií alebo zdrojov ohrozili národnú bezpečnosť, bezpečnosť organizácii alebo osôb, ktoré tieto informácie poskytli, alebo bezpečnosť osôb, ktorých sa tieto informácie tykajú, alebo aj príslušné orgány členských štátov, majú záujem na vyšetrovanie tykajúcom sa preskúmanie žiadosti o azyl, alebo ak by sa tým poškodili medzinárodné vzťahy členských štátov. V týchto prípadoch musí byť prístup k príslušným informáciám alebo zdrojom umožneným orgánom uvedeným kapitole V okrem prípadu, ak by bol tento prístup vylúčený v otázkach národnej bezpečnosti.

Článok 17
Odsek 5: Členské štáty môžu na určenie veku maloletého bez sprievodu použiť v rámci preskúmania žiadosti o azyl lekárku prehliadku.
V prípade, ak sa použije lekárska prehliadka, členské štáty zabezpečia:

1. aby bol maloletý bez sprievodu pre preskúmanie jeho žiadosti o azyl informovaný, v jazyku, o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu bude rozumieť, o možnosti určenia veku lekárskou prehliadkou. Súčasťou tejto informácie bude aj informácia o metóde prehliadky a možných dôsledkoch výsledku lekárskej prehliadky na preskúmanie žiadosti o azyl, ako aj o dôsledkoch toho, keď maloletý bez sprievodu odmietne podrobiť sa lekárskej prehliadke;
2. súhlas maloletého bez sprievodu a/alebo jeho zástupcu s vykonaním lekárskej prehliadky na určenie veku príslušného maloletého a
3. aby sa rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl maloletého bez sprievodu, ktorý sa odmietol podrobiť lekárskej prehliadke, nezakladalo výlučne na tomto odmietnutí.

Skutočnosť, že sa maloletý bez sprievodu odmietol podrobiť lekárskej prehliadke, nebráni rozhodujúcemu orgánu prijať rozhodnutie o žiadosti o azyl.

« 2.4.1 Transpozícia smernice Rady 2005/85/ES v Slovenskej republike

Problematiku azylu v právnom poriadku Slovenskej republiky upravuje zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení neskorších predpisov a niektoré súvisiace právne predpisy, napr. zákon č.48/2002 Z. z. o pobyte cudzinca o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č.5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 29/1984 Z. z. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších predpisov, atď.

Cieľom novely zákona o azyle (zákon č. 451 z 24. októbra 2008) bola transpozícia smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca , ale tiež aktualizácia niektorých ustanovení zákona o azyle vzhľadom na poznatky z aplikačnej praxe.

Novela, v súlade s procedurálnou smernicou, obsahuje skutočnosti súvisiace s procesnou stránkou posudzovania nárokov cudzincov na udelenie azylu, a preto predmetný návrh napríklad:

1. upravuje dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej a dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej,
2. rozširuje policajné útvary príslušné na prijatie vyhlásenia cudzinca o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany,
3. ustanovuje, že žiadateľ o udelenie azylu sa na pohovor predvoláva v jazyku, o ktorom sa predpokladá že mu rozumie,
4. osobitne upravuje doručovanie písomností azylantom a cudzincom, ktorým sa poskytla doplnková ochrana,
5. precizujú sa povinnosti azylanta a cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana , a iné.

Treba pripomenúť, že procedurálna smernica znamená prienik prostredníctvom tejto novely i do zákona č.327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní ( živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a v znení zákona č.8/2005 Z. z..

Týka sa najmä poskytovania právnej pomoci v azylových veciach napríklad:
Fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci v azylovej veci, ak

1. požiadala o poskytnutie právnej pomoci v azylovej veci,
2. nemá svojho zástupcu na konanie, v ktorom žiada o poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona,
3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) vydalo rozhodnutie
   • o neudelení azylu,
   • o odňatí azylu,
   • o nepredĺžení doplnkovej ochrany,
   • o zrušení doplnkovej ochrany, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ktorým bolo konanie o azyle zastavené z dôvodu, že už bolo o žiadosti skôr rozhodnuté a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v azylovej veci žiadateľ podáva v centre alebo na ministerstve vnútra počas pohovoru v konaní o azyle. Ak bola žiadosť podaná na ministerstve vnútra, ministerstvo vnútra ju doručí centru spolu s  rozhodnutím podľa § 24a ods. 1 písm. c). Ak nejde o rozhodnutie podľa § 24a ods.1 písm. c), ministerstvo vnútra oznámi fyzickej osobe v jazyku, o ktorom sa predpokladá, že mu rozumie, že toto rozhodnutie nezakladá právo na poskytnutie právnej pomoci; v takom prípade ministerstvo vnútra centru žiadosť nedoručuje. Ak bola žiadosť podaná na centre, centrum o tom bezodkladne informuje ministerstvo vnútra.

Zo žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v azylovej veci musí byť zrejmé, komu je určená, kto ju podáva, čo sa sleduje a musí byť podpísaná a datovaná. Ďalej žiadosť musí obsahovať číslo azylového spisu, adresu, kam je možné žiadateľovi doručovať písomnosti, čestné vyhlásenie o tom, že žiadateľ nemá svojho právneho zástupcu podľa § 24a písm. b) a plnomocenstvo pre centrum na zastupovanie v príslušnom konaní. Plnomocenstvo sa vzťahuje aj na advokáta, ak ho centrum určí na zastupovanie. Ak žiadateľ požiada o poskytnutie právnej pomoci po doručení rozhodnutia podľa § 24a písm. c), musí toto rozhodnutie alebo jeho kópiu priložiť k žiadosti.

Centrum vykoná neodkladné úkony právnej pomoci, najmä podá opravný prostriedok, a to aj v prípade, ak žiadosť nie je úplná. Všetky úkony centra sa považujú za úkony žiadateľa. Ak je žiadosť neúplná, centrum vyzve žiadateľa na jej doplnenie v primeranej lehote. Ak žiadateľ žiadosť nedoplní v určenej lehote, zastúpenie centrom alebo centrom určeným advokátom zaniká; centrum o tom upovedomí žiadateľa na adrese, ktorú uviedol v žiadosti.

Ak si žiadateľ po podaní žiadosti o právnu pomoc zvolí svojho právneho zástupcu na konanie, v ktorom požiadal o poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona, považuje sa to za späťvzatie žiadosti.

Centrum zasiela žiadateľovi písomnosti v jazyku, o ktorom sa predpokladá, že mu rozumie.

Pozornosť pri tejto smernici treba upriamiť na skutočnosť, ktorá spôsobuje zbytočné problémy tak správnemu orgánu ako i žiadateľom. Článok 15 ods. 3 písm. a definuje bezplatné poskytovanie právnej pomoci nasledovne „len pre konanie pred súdnym orgánom v súlade s kapitolou V a nie pre každé následné odvolanie alebo preskúmaní podľa vnútroštátneho práva, vrátane opätovného vypočutia odvolania po následnom odvolaní alebo preskúmaní.“.
Je prirodzené, že takto formulované bezplatné poskytovanie právnej pomoci je nepostačujúce a práve budúca novela smernice preto uvažuje so zmenou, rozšírením poskytovania bezplatnej právnej pomoci už i na prvú inštanciu.

Procedurálna smernica overovaním v praxi odhalila potrebu prijať do budúcnosti tieto predpokladané zmeny:

1. povinnosť pre členské štáty vytvoriť programy základnej a nadväznej odbornej prípravy pre pracovníkov poverených skúmaním žiadostí a prípravy pre pracovníkov poverených skúmaním žiadostí a prijímaním rozhodnutí o medzinárodnej ochrane – zoznam oblastí (čl.4)
2. poskytovanie informácie a poradenstvo na hraničných priechodoch a v detenčných zariadeniach čl. 7),
3. požiadavky na pohovor (čl. 14) – vždy, keď je to možné tlmočník a osoba, ktorá vedie pohovor majú byť rovnakého pohlavia ako žiadateľ, ak on o to požiada,
4. obsah osobného pohovoru ( čl. 15) – žiadateľa má mať primeranú príležitosť predložiť prvky predbežne na zdôvodnenie žiadosti, ktoré môžu chýbať, alebo nezrovnalosti, ktoré ma vo svojich vyhláseniach,
5. prepis a správa s osobitných pohovorov čl. 16 povinnosť vyhotovovať podrobné správy a možnosť audionahrávania,
6. lekárske správy čl.17 povinnosť umožniť na žiadosť žiadateľov vykonanie lekárskej prehliadky, aby mohli podložiť tvrdenia tykajúce sa prenasledovania alebo vážneho bezprávia v minulosti + poskytnutie žiadateľom primeranú lehotu a ak existujú primerané dôvody domnievať sa že žiadateľ trpí post – traumatickou stresovou poruchou,
7. poskytovanie bezplatnej právnej pomoci (čl.18) v azylovom konaní v prvej aj druhej inštancii,
8. sprístupnenie“ utajovaných informácií“ spise aspoň právnemu zástupcovi, ktorý podstúpil bezpečnostnú previerku (čl.19),
9. žiadatelia osobitnými procedurálnymi potrebami (čl. 20) osobitná kategória osôb, ktorých žiadosť nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená,
10. lehota na vydanie rozhodnutia v konaní sa stanovuje na 6 mesiacov možnosťou predĺženia o ďalších 6 mesiacov v zložitých prípadoch.

« 2.5 Dublinský systém

Pod pojmom dublinský systém sa rozumie vytvorený mechanizmus kritérií na základe ktorých sa v rámci členských štátov EÚ, Nórska, Islandu a Švajčiarska určuje jediný zodpovedný štát, ktorý posúdi v merite veci žiadosť o udelenie azylu každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý ju podá na hranici alebo území ktoréhokoľvek štátu uplatňujúceho tento systém. Členské štáty dublinského systému, z ktorých každý rešpektuje zásadu nevyhostiteľnosti (non – refoulement), sa považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.

Dublinský systém má umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup ku konaniu o určení postavenia utečenca a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o azyl. Jeho ďalším cieľom je eliminovať tzv. „asylum shopping“ – zneužívanie azylových konaní vo forme opakovaných žiadostí o azyl podaných zároveň alebo následne tou istou osobou vo viacerých členských štátoch. Zameriava sa takisto na zabránenie javu tzv. „refugee in orbit“ – prípady neustále migrujúcich žiadateľov o azyl, pri ktorých všetky členské štáty tvrdia, že nie sú zodpovedné za posudzovanie ich azylových konaní.

Mechanizmy na určenie štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl boli pôvodne v súvislosti s voľným pohybom osôb v priestore bez kontrol na vnútorných hraniciach členských štátov súčasťou medzivládneho schengenského dohovoru, ktorý bol podpísaný v roku 1990. Vytvorenie dublinského systému sa odvíjalo aj od ustanovenia politík spoločenstva ohľadom podmienok vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, vrátane spoločného úsilia zameraného na riadenie vonkajších hraníc s cieľom dosiahnuť rovnováhu medzi kritériami zodpovednosti a duchom solidarity/rozdelenia bremena.

Vzhľadom k tomu, že zmluvnými stranami schengenského dohovoru v tej dobe nebola väčšina členských štátov Európskeho spoločenstva a s ohľadom na nevyhnutnosť riešiť problémy spojené so prílivom žiadateľov o udelenie azylu, bol v tom istom roku nahradený Dohovorom o určení štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v jednom z členských štátov Európskych spoločenstiev, známym pod skráteným označením „Dublinský dohovor“. Dublinský dohovor nadobudol platnosť 1. 9. 1997 a uplatňovali ho vtedajšie členské štáty EÚ, Nórsko a Island.

Prijatím Amsterdamskej zmluvy došlo k preneseniu značnej časti spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí, vrátane spoločnej vízovej, azylovej, prisťahovaleckej politiky, do prvého piliera Európskeho spoločenstva a k stanoveniu časových limitov na prijatie komunitárnych právnych predpisov, vrátane úpravy kritérií na určenie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o udelenie azylu. V súlade s touto požiadavkou Rada (ES) dňa 18. februára 2003 prijala „Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003, ktorým sa ustanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov“. Dublin II v praxi úplne nahradil Dublinský dohovor a tvorí základ pre celý dublinský systém. Dublinské nariadenie znamenalo podstatné zlepšenie Dublinského dohovoru, prinieslo celý rad inovatívnych prvkov a vychádzalo z rovnakých všeobecných zásad ako dohovor, a to predovšetkým zo zásady, že zodpovedný za posúdenie žiadosti je primárne ten štát, ktorý zohral najväčšiu úlohu pri vstupe žiadateľa na územia členských štátov a jeho pobyte na nich, pričom ustanovilo aj určité výnimky, ktorých cieľom bolo chrániť jednotu rodiny.

« 2.5.1 Aplikácia Dublinského systému v Slovenskej republike

Od vstupu 10 nových členských štátoch do Európskej únie, vrátane pristúpeniu k dublinskému inštitútu (neskôr + 2 štáty), sú badateľné snahy tzv. „starých členských štátov“, ktoré sú dlhodobo cieľovými destináciami pre tok žiadateľov o udelenie azylu, o skrátenie lehôt upravujúcich dublinské konanie.

Ďalším problematickým okruhom spoločným pre novo pristúpené členské štáty v rámci V4 bola tzv. retroaktivita aplikácie dublinského nariadenia, ktorá bola diskutovaná na pôde Európskej komisie. Podľa záverov zasadnutia boli nové členské štáty povinné zaoberať sa žiadosťami o udelenie azylu, ktoré boli podané pred 1. 5. 2004, nakoľko nepožiadali o prechodné obdobie v aplikácii dublinského nariadenia. Nakoľko v tejto súvislosti neexistovalo žiadne záväzné právne stanovisko a bola vypracovaná spoločná pozícia týchto krajín, členské štáty V4 neboli povinné uplatňovať retroaktivitu.

Právna úprava

Legislatívnu úpravu dublinského systému tvorí:

1. v súčasnosti platné „Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003, ktorým sa ustanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov“ (ďalej len „dublinské nariadenie“) tzv. Dublin II. Toto nariadenie ustanovuje súbor kritérií, podľa ktorých sa určuje jeden členský štát, ktorý je príslušný k rozhodovaniu o podanej žiadosti o udelenie azylu,
2. podrobnejšie špecifické opatrenia na účinné uplatňovanie dublinského nariadenia sú vymedzené v  „Nariadení Komisie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov“. Tieto opatrenia sú vymedzené tak, aby uľahčovali spoluprácu medzi tými orgánmi v členských štátoch, v ktorých právomoci je uplatňovanie tohto nariadenia, pokiaľ ide o zasielanie a spracovanie dožiadaní na účely prijímania a vracania, žiadostí o informácie a uskutočnenie prevzatí,
3. Nariadenie Rady (ES) č. 2725/2000 týkajúce sa zriadenia systému "Eurodac" na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie Dublinského dohovoru,
4. Nariadenie Rady (ES) č. 407/2002 z 28. februára 2002 ustanovujúce určité pravidlá na  vykonávanie nariadenia (ES) č. 2725/2000, ktoré sa týka zriadenia systému Eurodac na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie Dublinského dohovoru.

Vzhľadom na to, že nariadenia sú legislatívnymi aktmi Európskej únie , ktoré majú všeobecnú platnosť, sú záväzné vo svojej celistvosti a sú priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch, Slovenská republika nebola povinná v tomto prípade pristúpiť k ratifikácii, ani vydať žiaden vykonávací legislatívny predpis.

Kritériá dublinského systému

Kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa aplikujú v takom poradí, v akom sú stanovené v dublinskom nariadení a členský štát zodpovedný podľa týchto kritérií sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ o azyl po prvýkrát podal svoju žiadosť o azyl v členskom štáte.

1. Maloletá osoba bez sprievodu: zodpovedný je ten členský štát, v ktorom sa legálne zdržiava jej rodinný príslušník. Ak neexistuje takýto rodinný príslušník, zodpovedným členským štátom sa stáva ten, v ktorom bola podaná žiadosť o udelenie azylu.
2. Rodinné vzťahy: zodpovedný je ten štát, v ktorom sa legálne zdržuje rodinný príslušník žiadateľa o udelenie azylu.
3. Doklady na pobyt a víza: zodpovedný je ten štát, ktorý žiadateľovi o azyl vydal povolenie na pobyt alebo víza.
4. Protiprávne prekročenie štátnych hraníc a pobyt: zodpovedný je ten štát, ktorého štátnu hranicu protiprávne prekročil žiadateľ po príchode z tretej krajiny alebo v ktorom najmenej 5 mesiacov nepretržite žil, ak nie je možné zistiť okolnosti vstupu alebo vstúpil na územie protiprávne.
5. Bezvízový styk: zodpovedný je ten štát, na ktorého územie žiadateľ vstúpil a v ktorom sa pre neho zrušila vízová povinnosť.
6. Medzinárodný tranzitný priestor letiska: ak štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie azylu v medzinárodnom tranzitnom priestore letiska, je tento členský štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti.
7. Prvá podaná žiadosť o udelenie azylu: ak nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe stanovených kritérií, je prvý členský štát, v ktorom bola podaná žiadosť zodpovedným štátom.
8. Klauzula suverenity: bez ohľadu na stanovené kritériá môže každý členský štát využiť tzv. klauzulu dobrovoľnosti a posúdiť žiadosť o azyl, aj keď mu podľa kritérií stanovených v dublinskom nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou.
9. Humanitárne dôvody - každý členský štát môže zlúčiť členov rodiny, ako aj závislých príbuzných z humanitárnych dôvodov (aj na žiadosť iného členského štátu) a prevziať zodpovednosť za žiadateľa o azyl a posúdiť jeho žiadosť o azyl, ak dotknuté osoby súhlasia.

Povinnosti zodpovedného členského štátu

Členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl je povinný:

1. prevziať žiadateľa o azyl, ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte a ukončiť posúdenie jeho žiadosti o azyl,
2. prijať naspäť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia,
3. prijať naspäť žiadateľa, ktorý stiahol posudzovanú žiadosť a podal žiadosť v inom členskom štáte,
4. prijať naspäť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého žiadosť o azyl zamietol a ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia,
5. zánik povinností členského štátu - keď iný členský štát vydá doklad na pobyt žiadateľovi, prevedú sa vyššie uvedené povinnosti na tento členský štát,
6. keď štátny príslušník tretej krajiny opustí územie členského štátu najmenej na tri mesiace, ak tento štátny príslušník tretej krajiny nie je držiteľom platného dokladu na pobyt vydaného zodpovedným členským štátom,
7. keď členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti po stiahnutí alebo zamietnutí žiadosti prijal a skutočne vykonal ustanovenia, ktoré sú nevyhnutné predtým, ako môže štátny príslušník tretej krajiny odísť do svojej krajiny pôvodu alebo do inej krajiny, v ktorej môže legálne cestovať.

Lehoty na zasielanie žiadostí, odpovede a realizáciu transferu

Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o azyl, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti vyzvať tento iný členský štát, aby prevzal za žiadateľa zodpovednosť. Požiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o požiadaní o prevzatie zodpovednosti za žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania požiadania. Nekonanie v dvojmesačnej lehote sa rovná akceptovaniu požiadania a ukladá povinnosť prevziať zodpovednosť za danú osobu, ako aj zabezpečiť náležité dojednania pre jej príchod.

Žiadateľ o azyl sa prijme naspäť do zodpovedného členského štátu po obdržaní žiadosti od iného členského štátu. Členský štát, ktorý bol vyzvaný, aby prijal naspäť žiadateľa, je povinný vykonať potrebné kontroly a odpovedať na požiadanie, ktoré mu bolo adresované čo najskôr a za žiadnych okolností nie neskôr ako do mesiaca od obdržania žiadosti o prijatie naspäť. Ak sa požiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, táto lehota sa skráti na dva týždne. Ak požiadaný členský štát neoznámi svoje rozhodnutie do lehoty jedného mesiaca alebo dvoch týždňov v prípade výsledkov Eurodac –u, považuje sa to za jeho súhlas s tým, že prijme naspäť žiadateľa o azyl.

Odovzdanie dotknutej osoby do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom prvého členského štátu po konzultácii medzi dotknutými členskými štátmi akonáhle to bude prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak tam existuje odkladný účinok. Ak sa odovzdanie neuskutoční do lehoty šiestich mesiacov, zodpovednosť pripadne členskému štátu, v ktorom sa nachádza dotknutá osoba bola podaná žiadosť o azyl. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na 12 mesiacov, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak sa dotknutá osoba nachádza na neznámom mieste.

Bilaterálna spolupráca

Členské štáty môžu na bilaterálnom úrovni základe ustanoviť medzi sebou administratívne opatrenia ohľadom praktických aspektov vykonávania dublinského nariadenia, s cieľom uľahčiť jeho uplatňovanie a zvýšiť jeho účinnosť.

Slovenská republika má uzatvorené administratívne dohody s dvoma susednými štátmi:

1. Dohoda o praktickom vykonávaní nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúcom kritéria a postupy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Spolkovým Ministerstvom vnútra Rakúskej republiky (Bratislava, 25.4.2005).
2. Administratívna dohoda o spolupráci medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky s cieľom vykonávania nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 (Hevíz, 3.10.2008).

« 2.5.2 Aktuálny legislatívny návrh nového dublinského nariadenia

Na základe výsledkov hodnotiacej správy Európskej komisie týkajúcej sa dublinského systému a reakcií na Zelenú knihu o budúcom spoločnom azylovom systéme, v ktorých boli identifikované určité nedostatky, predovšetkým v praktickej aplikácii a efektívnosti dublinského nariadenia, bol dňa 8. 12. 2008 bol Európskou komisiou vypracovaný nový návrh legislatívneho aktu ES/EÚ členským štátom EÚ „Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov“ (Prepracované znenie).

Tento návrh je súčasťou prvého súboru návrhov, ktorých cieľom je zabezpečiť vyšší stupeň harmonizácie a lepšie štandardy ochrany v rámci spoločného európskeho azylového systému (CEAS). V rovnakom čase bol predložený legislatívny návrh prepracovaného znenia nariadenia o Eurodac-u.

Hlavným cieľom návrhu je zvýšiť účinnosť systému a zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany pre osoby, na ktoré sa vzťahuje dublinský postup. Cieľom predkladaného návrhu zároveň je prispieť k riešeniu situácií v prípadoch mimoriadneho tlaku žiadateľov na členské štáty, ich prijímacie kapacity a azylové systémy, ako aj situáciám neadekvátnej úrovne ochrany žiadateľov o poskytnutie medzinárodnej ochrany.

Tento návrh sa riadi rovnakými zásadami ako platné Dublinské nariadenie, a to predovšetkým zásadou, že zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je primárne ten štát, ktorý zohral najväčšiu úlohu pri vstupe žiadateľa na územia členských štátov a jeho pobyte na nich, pričom však platia výnimky, ktorých cieľom je chrániť jednotu rodiny.

Predkladaný návrh rieši najmä tieto otázky:

1. rozšírenie rozsahu jeho uplatňovania aj na žiadateľov o doplnkovú ochranu a osoby, ktorým bola takáto ochrana poskytnutá , pričom v súčasnosti platné nariadenie sa vzťahovalo len na žiadateľov o udelenie azylu. Ďalej sa návrh nariadenia vzťahuje okrem príslušníkov tretích krajín, aj na osoby bez štátnej príslušnosti,
2. stanovenie lehôt na predloženie dožiadania o prijatie späť a skrátenie lehoty na odpoveď na dožiadanie o informácie; zavedenie lehoty na odpoveď na dožiadania z humanitárnych dôvodov,
3. zaradenie ustanovenia o povinnosti dať žiadateľovi možnosť, že sa s ním uskutoční pohovor,
4. ustanovuje právo na podanie účinného opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní vo forme podania odvolania na súd, proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia. Odvolací orgán by mal rozhodnúť čo najskôr, ako je to možné, o tom, či dotknutá osoba môže zotrvať na území členského štátu, až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania.
5. zaraďuje nové ustanovenie, v ktorom sa pripomína základná zásada, že žiadna osoba by nemala byť zadržiavaná len na základe toho, že žiada o medzinárodnú ochranu, presne vymedzuje konkrétne dôvody a podmienky zaistenia . Výslovne sa ustanovuje, že cudzinec nemôže byť zaistený len z dôvodu, že ide o  žiadateľa o medzinárodnú  ochranu  (u nás žiadateľa o udelenie azylu). Predpokladá sa aj zavedenie alternatív k zaisteniu, ako sú pravidelné hlásenie sa úradom, uloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste. O zaistení žiadateľov o medzinárodnú ochranu bude rozhodovať len súdny orgán, v neodkladných prípadov aj správny orgán, pričom do 72 hodín od zaistenia rozhodnutie bude musieť  potvrdiť súd, inak sa žiadateľ okamžite prepustí. Zaistenie musí byť nariadené písomne, odôvodnené  a musí byť stanovená maximálna lehota zaistenia. Rozsiahla diskusia je venovaná právnemu azylovému nástroju, v ktorom by mala byť otázka detencie upravená, pretože otázku zadržania upravuje aj legislatívny návrh smernice o prijímacích podmienkach.
6. veľkou otvorenou otázkou, v ktorej bude obtiažne nájsť konsenzus, ostáva uplatnenie dočasného zastavenia transferov, v prípade ktorého existujú principiálne odlišné stanoviská zo strany jednotlivých členských štátov. Jedná sa pozastavenie transferov v prípadoch, keď členský štát čelí osobitnej naliehavej situácii, ktorá kladie výnimočne ťažkú záťaž na jeho prijímacie kapacity, azylový systém alebo infraštruktúru a ak by odovzdávanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu podľa tohto nariadenia do tohto členského štátu mohlo spôsobiť ešte jeho väčšie zaťaženie, alebo ak nastanú situácie neadekvátnej úrovne ochrany žiadateľov o poskytnutie medzinárodnej ochrany v konkrétnom členskom štáte, môže Komisia rozhodnúť, že sa všetky odovzdania žiadateľov podľa tohto nariadenia do príslušného členského štátu pozastavujú.
7. zaraďuje povinnosť vymieňania príslušných informácií medzi jednotlivými členskými štátmi pre uskutočnením odovzdania do zodpovedného členského štátu. Pri všetkých odovzdaniach odovzdávajúci členský štát informuje prijímací členský štát o tom, či je dotknutá osoba schopná podstúpiť odovzdanie a poskytne osobné údaje o dotknutej osobe, ktoré sú primerané a relevantné výlučne na účel, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby bol zodpovedný členský štát schopný poskytnúť odovzdávaným osobám adekvátnu pomoc, vrátane potrebnej zdravotnej starostlivosti.

Aktuálny problém v praxi

Za kľúčový problém, ktorý riešia v súčasnosti členské štáty EÚ, je možné označiť otázku transferu žiadateľov o udelenie azylu do Gréckej republiky, v prípade že mechanizmy dublinského nariadenia ju označia za zodpovedný členský štát.

Grécka republika čelí kritike za nesprávne implementované predpisy EÚ do národnej legislatívy a nedodržiavanie práv osôb, ktoré sa nachádzajú v azylovom konaní, resp. ktoré prejavili záujem do azylového konania vstúpiť.

Výraznú snahu v tejto otázke prejavuje UNHCR, vrátane rôznych mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa tematikou azylu a ľudskoprávnych záruk (napr. vydávanie pozičných dokumentov, upozornenia na konkrétne prípady), ktoré intervenujú v prospech pozastavení dublinských transferov do Gréckej republiky ako krajiny azylu.

Slovenská republika podporuje princíp solidarity medzi členskými štátmi Európskej únie, avšak nepovažuje uplatnenie špeciálneho/výnimočného prístupu k jednému členskému štátu (v tomto prípade Gréckej republiky) pri realizácií odovzdaní žiadateľov o udelenie azylu za systémové riešenie a považuje ho za rozpor s princípom rovnosti členských štátov, nakoľko Grécka republika je platným členom Európskej únie. Ako bolo už v úvode uvedené inštitút dublinského systému je založený na zásade, že všetky členské krajiny sú považované za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. V tejto súvislosti uvádzame, že Európska komisia, ktorej jednou zo základných úloh je presadzovanie dodržiavania európskej legislatívy, do dnešného dňa neodporučila členským štátom Európskej únie pozastaviť odovzdanie do Grécka v zmysle dublinského nariadenia. Podľa informácií z januára a februára 2010 Holandsko, Dánsko, Švajčiarsko, Írsko, Fínsko, Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Cyprus, Nórsko nevidia žiaden všeobecne aplikovateľný dôvod nevracať štátnych príslušníkov tretích krajín bez osobitých potrieb do Gréckej republiky v zmysle dublinského nariadenia. Migračný úrad MV SR však pri posudzovaní aplikovania dublinského nariadenia, bude náležite brať do úvahy osobitosť postavenia maloletých osôb bez sprievodu a zabezpečenie ich najlepšieho záujmu a potrieb.

« 2.6 Systém EURODAC

EURODAC je systém informačných technológií na úrovni celej Európskej únie, ktorý bol vytvorený na uľahčenie uplatňovania Dublinského dohovoru, ktorého cieľom bolo ustanoviť jasný a funkčný mechanizmus na určenie zodpovednosti za posúdenie žiadostí o azyl podaných v jednom z členských štátov EÚ a pridružených štátov (Dohovor bol nahradený právnym nástrojom Únie – nariadením Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúcim kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, tzv. Dublinské nariadenie).

Legislatívny rámec systému EURODAC tvorí:

1. Nariadenie Rady (ES) č. 2725/2000 z 11. decembra 2000 týkajúce sa zriadenia systému „EURODAC“ (ďalej len „nariadenie o EURODAC-u) nadobudlo účinnosť 15. decembra 2000. EURODAC bol uvedený do prevádzky 15. januára 2003
2. Nariadenie Rady (ES) č. 407/2002 z 28. februára 2002 ustanovujúce určité pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES) č. 2725/2000, ktoré sa týka zriadenia systému Eurodac na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie Dublinského dohovoru (je vlastne vykonávací predpis Nariadenia Rady (ES) č. 2725/2000).

Na účely uplatňovania dublinského systému je potrebné stanoviť totožnosť žiadateľov o azyl a osôb zadržaných v súvislosti s nezákonným prekračovaním vonkajších hraníc spoločenstva. Za účelom účinného uplatňovania je taktiež potrebné umožniť každému členskému štátu overiť, či cudzinec, o ktorom sa zistí, že sa na jeho území nachádza nezákonne, požiadal o azyl v inom členskom štáte. V tomto kontexte daktyloskopické odtlačky prstov predstavujú v rámci stanovovania presnej totožnosti štátnych príslušníkov tretích krajín dôležitý prvok. Za týmto účelom bol zriadený systém známy ako „Eurodac“, pozostávajúci z centrálnej jednotky v rámci komisie, ktorý pracuje s centrálnou počítačovou databázou údajov o odtlačkoch prstov, ako aj elektronických prostriedkov slúžiacich na prenos údajov medzi členskými štátmi a centrálnou databázou.

Odtlačky prstov sa v zmysle nariadenia o Eurodac-u snímajú v nasledovných prípadoch štátnych príslušníkov tretích krajín:

1. Kategória 1 – žiadatelia o udelenie azylu - každý členský štát bezodkladne sníme odtlačky všetkých prstov každého žiadateľa o azyl vo veku aspoň 14 rokov a bezodkladne odošle údaje centrálnej jednotke. Centrálna jednotka okamžite uloží údaje do centrálnej databázy. Údaje o odtlačkoch prstov odoslané ktorýmkoľvek členským štátom porovná centrálna jednotka s údajmi o odtlačkoch prstov odoslanými ostatnými členskými štátmi, ktoré už sú uložené v centrálnej databáze. Centrálna jednotka bezodkladne odosiela kladný alebo záporný výsledok porovnávania členskému štátu pôvodu. Každý súbor údajov sa uloží do centrálnej databázy na desať rokov odo dňa sňatia odtlačkov prstov. Po uplynutí tohto obdobia centrálna jednotka automaticky tieto údaje z centrálnej databázy vymaže,
2. predčasný výmaz údajov - údaje týkajúce sa osoby, ktorá nadobudla občianstvo ktoréhokoľvek z členských štátov pred uplynutím 10 ročného obdobia sa vymažú z centrálnej databázy ihneď, ako členský štát pôvodu (pozn. ten štát, ktorý zašle údaje centrálnej jednotke) zistí, že príslušná osoba toto občianstvo nadobudla,
3. blokovanie údajov - údaje týkajúce sa žiadateľa o azyl sa v centrálnej databáze zablokujú, ak je príslušná osoba v ktoromkoľvek členskom štáte uznaná za utečenca. Takéto zablokovanie vykoná centrálna jednotka na základe pokynov členského štátu pôvodu.
4. predčasný výmaz údajov - údaje sa vymažú, ak členský štát pôvodu pred uplynutím dvojročného obdobia zistí, že cudzincovi bolo vydané povolenie na trvalý pobyt; cudzinec opustil územie členských štátov alebo cudzinec nadobudol občianstvo ktoréhokoľvek z členských štátov.
5. kategória 3 – Cudzinci, ktorí sa nezákonne nachádzajú v niektorom z členských štátov - za účelom kontroly, či cudzinec nezákonne sa nachádzajúci na území členského štátu podal v minulosti žiadosť o azyl v inom členskom štáte, môže ktorýkoľvek členský štát odoslať do centrálnej jednotky akékoľvek údaje o odtlačkoch prstov týkajúce sa odtlačkov prstov, ktoré mohol sňať ktorémukoľvek cudzincovi vo veku aspoň 14 rokov. Údaje o odtlačkoch prstov cudzincov sa odosielajú centrálnej jednotke výhradne za účelom ich porovnávania s údajmi o odtlačkoch prstov žiadateľov o azyl. Údaje o odtlačkoch prstov týchto cudzincov sa neukladajú do centrálnej databázy, ani sa neporovnávajú s údajmi odoslanými do centrálnej databázy týkajúcimi sa kategórie 2.

Aktuálny legislatívny návrh nariadenia o Eurodac

Hodnotiaca správa Európskej komisie z júna 2007 o fungovaní dublinského systému a systému Eurodac, ktorá pokrývala prvé tri roky činnosti systému, identifikovala niekoľko oblastí možného zlepšenia systému. Dňa 9.12.2008 bol Európskou komisiou vytvorený nový návrh legislatívneho aktu ES/EÚ členským štátom EÚ – „Návrh Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o zriadení „Eurodac-u“ pre porovnávanie odtlačkov prstov za účelom efektívneho vykonávania Nariadenia (ES) č. [.../...][stanovujúceho kritériá a mechanizmy pre určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov]“.

Vymedzenie základných existujúcich problémov:

1. oneskorené odosielanie odtlačkov prstov - platné nariadenie stanovuje len veľmi nejasnú lehotu na odosielanie odtlačkov prstov do centrálnej jednotky. Od členských štátov sa vyžaduje, aby „bezodkladne odobrali odtlačky prstov“ a „bezodkladne ich odoslali“. Neexistencia presne stanovenej lehoty bez akejkoľvek sankcie za nedodržanie už aj tak nejednoznačne stanovenej lehoty viedla v praxi k tomu, že omeškania s odoslaním odtlačkov prstov v niektorých členských štátoch dosiahli v minulosti až 30 dní. Omeškanie s odosielaním môže mať za následok porušenie zásad zodpovednosti ustanovených v dublinskom nariadení,
2. nemožnosť filtrovať žiadosti o azyl osôb, ktorým už bola priznaná medzinárodná ochrana v niektorom členskom štáte - podľa platného nariadenia musia členské štáty požiadať centrálnu jednotku, aby zablokovala údaje osôb, ktorým už bolo priznané postavenie utečenca. Ak dôjde k zhode údajov osoby, ktorej boli odobrané odtlačky prstov ako žiadateľovi o azyl, ktoré ale neskôr niektorý členský štát zablokoval, pretože priznal tejto osobe postavenie utečenca, centrálna jednotka zaznamená túto zhodu na štatistické účely, ale členskému štátu pôvodu pošle odpoveď, že zhodu nenašla. Podľa štatistických údajov zhromažďovaných centrálnou jednotkou EURODAC značný počet uznaných utečencov podal druhú žiadosť o azyl v tom istom štáte, ktorý im priznal postavenie utečenca alebo v inom členskom štáte. Tento jav je v rozpore so základnými zásadami dublinského systému, pretože ak kvôli zablokovaným prípadom nie je možné dosiahnuť zhody pri porovnávaní údajov, mohlo by sa začať nové azylové konanie v inom (alebo dokonca aj v tom istom) členskom štáte, ktoré spotrebuje ďalšie zdroje vynaložené na osobu, ktorej už bola priznaná ochrana v členskom štáte. Informácie, ktoré môže členský štát získať odblokovaním týchto prípadov, môžu samozrejme byť v azylovom konaní rozhodujúce,
3. nedostatočné riadenie vymazávania údajov - podľa platného nariadenia sa údaje z databázy automaticky vymažú po 10 (KAT 1) alebo 2 rokoch (KAT 2). Ďalšia obava súvisí so skutočnosťou, že členské štáty pôvodu si často nie sú vedomé, že iný členský štát pôvodu vymazal údaje týkajúce sa odtlačkov prstov, ktoré tiež kedysi vložil do systému EURODAC, a preto by ich mali všetky členské štáty pôvodu predčasne vymazať. Toto je vážne porušenie zásad ochrany údajov, ktoré vyžadujú, aby sa údaje vymazali vtedy, keď ich uloženie už nie je potrebné a vzbudzuje pochybnosti o tom, či si členské štáty plnia svoje povinnosti týkajúce sa ochrany údajov.

Predkladaný legislatívny návrh rieši najmä tieto otázky:

1. s cieľom zlepšiť efektívnosť vykonávania nariadenia o EURODAC-u sa stanovia presnejšie lehoty na odňatie a zaslanie údajov po sňatí odtlačkov prstov,
2. v záujme lepšieho plnenia požiadavky týkajúcej sa ochrany údajov sa vytvoria podmienky na zlepšenie riadenia vymazávania údajov z centrálnej databázy, a to tak, že centrálny systém bude informovať členské štáty o potrebe vymazať údaje,
3. s cieľom uľahčiť uplatňovanie dublinského nariadenia sa bude od členských štátov požadovať, aby v systéme EURODAC uvádzali skutočnosť, že uplatňujú ustanovenia o práve vlastného uváženia , ktoré sú stanovené v uvedenom nariadení, t. j. že preberajú zodpovednosť za posúdenie žiadosti žiadateľa, za ktorého by za bežných okolností neboli podľa kritérií dublinského nariadenia zodpovedné,
4. na zabezpečenie súladu s vývojom acquis v oblasti azylu sa navrhuje rozšíriť rozsah pôsobnosti nariadenia aj na doplnkovú ochranu a zjednotiť terminológiu v nariadení s terminológiou používanou v iných nástrojoch v oblasti azylu, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „cudzinci“ („štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti“),
5. skrátenie lehoty na ukladanie údajov týkajúcich sa štátnych príslušníkoch tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým boli odobraté odtlačky prstov v súvislosti s nezákonným prekročením vonkajšej hranice cudzinca do centrálnej databázy, z dvoch na jeden rok, odo dňa sňatia odtlačkov prstov príslušného cudzinca.
6. snaha o umožnenie prístupu orgánom presadzovania práva členských štátov a Europolu do centrálnej databázy systému EURODAC na účely predchádzania teroristickým trestným činom a inej závažnej trestnej činnosti a na účely ich odhaľovania a vyšetrovania. V prípade osoby podozrivej zo spáchania teroristického trestného činu alebo inej závažnej trestnej činnosti, ktorá je už evidovaná ako žiadateľ o azyl, ale nenachádza sa v žiadnej inej databáze, resp. je evidovaná len na základe alfanumerických údajov (ktoré môžu byť nesprávne, napr. ak táto osoba uviedla nesprávnu totožnosť alebo použila falošné doklady) môžu byť jedinými dostupnými informáciami na určenie jej totožnosti biometrické údaje, uvedené v systéme EURODAC. Porovnávanie odtlačkov prstov vo vlastníctve určených orgánov presadzovania práva členských štátov a Europolu s odtlačkami prstov uloženými v databáze systému EURODAC bude možné len v osobitných prípadoch, keď bude toto porovnanie nevyhnutné a za presne stanovených podmienok. Ustanovenia týkajúce sa prístupu k údajom a bezpečnosti údajov zohľadňujú prístup na účely presadzovania práva.

Pokiaľ ide o osobitné postavenie osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu, boli napríklad vyjadrené obavy, že údaje získané zo systému EURODAC na účely presadzovania práva by mohli skončiť v rukách krajín, z ktorých títo žiadatelia ušli a ktorých prenasledovania sa obávajú. To by mohlo mať nepriaznivý vplyv na žiadateľov, ich rodinných príslušníkov a známych, a predovšetkým tak potenciálne odradiť utečencov od podania formálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Na základe tejto analýzy je v návrhu stanovený výslovný zákaz zdieľať osobné údaje získané podľa tohto návrhu s tretími krajinami, organizáciami alebo subjektami.

Za prevádzkové riadenie systému Eurodac (funkčnosť 24 hodín denne, 7 dní v týždni) má byť zodpovedný „riadiaci orgán“ spoločný pre Vízový informačný systém, Schengenský informačný systém II a Eurodac, ktorý by mal mať formu agentúry. Komisia bude naďalej zodpovedná za prevádzku centrálnej jednotky a za zaistenie bezpečnosti prenosu údajov do/zo systému EURODAC, a to až do zriadenia riadiaceho orgánu povereného riadením týchto troch systémov.